Závislosti inak je názov unikátneho projektu regionálnych novín MY, ktorí pripravili v spolupráci s Ligou za duševné zdravie. V uplynulých dňoch sa konala štvrtá a záverečná diskusia v rámci projektu – na tému závislosť na mobiloch.
Moderátorom diskusie bol Šarkan – Peter Novák, ktorý diskutoval so sociálnou pedagogičkou a psychoterapeutkou Janou Lednickou a riaditeľom sociorehabilitačnej starostlivosti v sanatóriu AT Rastislavom Žemličkom.
Diskusii predchádzal reprezentatívny prieskum, do ktorého sa zapojilo viac ako 15-tisíc ľudí. Vyplynulo z neho okrem iného, že telefonovanie či esemeskovanie je až tretia činnosť, ktorú Slováci s mobilmi robia. V prvom rade ich používajú na prehliadanie sociálnych sietí a zisťovaní informácií.
Dvadsaťosem percent respondentov sa priznalo, že s mobilom trávi denne dve až štyri hodiny, viac ako štyri hodiny priznalo dvadsať percent opýtaných a dve tretiny Slovákov (viac žien) si myslí, že s mobilom trávi príliš veľa času.
O tom, že sa dá vypestovať aj závislosť na mobilných zariadeniach, hovorili aj odborníci vo videoštúdiu denníka SME. Vysvetlili, že tento typ závislosti patrí medzi nelátkové závislosti, čo je obsedantné správanie smerom k mobilnému telefónu, ktoré má negatívny dopad na sociálne správanie a osobnosť človeka. Namiesto socializácie sa človek viac uzatvára do seba.
Znakmi sú aj neustále kontrolovanie telefónu, používanie mobilu aj v situáciách, v ktorých by som nemal – v spoločnosti, pri starostlivosti o deti, počas hygieny. Ak človek nemôže skontrolovať telefón, ostáva nervózny a cíti tlak.
Nadmerné užívanie mobilu vs. závislosť
Mobilné telefóny sú významnou súčasťou našich životov. Nedá sa o nich hovoriť len v negatívnom význame. Môžu byť aj užitočné a dôležité, pre mnohých sú nevyhnutnou súčasťou práce. Problém nastáva, keď už ich používanie nemáme pod kontrolou.
Keď už hovoríme o rizikovom správaní, ktoré ešte nemusí byť závislosťou, často si to ako prvé všíma naše okolie. Prvý signál, že sa niečo deje, ľudia dostávajú od svojich blízkych a príbuzných, zhodujú sa odborníci.
„Často k nám chodia rodičia, ktorým sa zdá, že ich deti používajú mobil príliš často a nevedia, či už ide o závislosť alebo nie. V mnohých prípadoch ide o nedmerné užívanie, ktoré sa prejavuje napríklad tak, že dieťa je odstrihnuté od reality a nevníma svoje okolie. Napríklad keď v škole zazvoní na prestávku, každý si vytiahne svoj mobil a pozerá doň. Mnohí si potom ani nevšimnú, keď do triedy vojde učiteľka,“ vysvetlila Jana Lednická.
Znakmi závislosti je napríklad aj, keď človek ide spať s telefónom, nevie sa ho zbaviť ani tesne pred spánkom, čo ovplyvňuje aj kvalitu jeho spánku. Ďalej je to nervozita z toho, že nemá telefón alebo signál.
Zdravé fungovanie s mobilom by človeka podľa Rastislava Žemličku malo podporovať k tvoreniu, rozvíjať jeho osobnosť podľa záujmovej sféry.
„Mobil sa dá využiť aj zmysluplne. Problém sa začína vtedy, keď je tvorenie na ústupe a ja unikám do mobilu, kde hľadám nejaký zážitok alebo emóciu. Netvorím cez výkon, ale pasívnou aktivitou sa snažím regulovať si svoje prežívanie tým, čo v mobile hľadám alebo nájdem,“ objasnil.
Hovoríme o sebe, čakáme pochvalu
„Človek o sebe naživo v priemere hovorí 20 percent komunikovaných informácií, na sociálnych sieťach je to až 80 percent. Pretože tam za zdieľaný obsah dostáva spätnú väzbu, mozog ju podvedome chce a človek má tendenciu naháňať sa za pozitívnymi ohlasmi na obsah, ktorý zdieľa. Väčšinou sa preto chválime pozitívnymi vecami o sebe, o problémoch a negatívach až tak často nehovoríme. V tom sa tento druh komunikácie líši od tej bežnej osobnej,“ vysvetlil Žemlička.
Lednická za problematické označila aj situácie, keď je mobil spôsobom upokojenia, nabaženia zážitkov cez mobil, rýchla skratka k naplneniu niečoho, čo nedokážem v kontaktne s inými mať.
To spôsobuje odcudzenie, aj keď paradoxne mali pôvodne telefóny ľudí spájať. „Z minulosti je známy reklamný slogan jednej mobilnej značky, ktorý hovoril o „connecting people“ – spájaní ľudí. Nadmerné využívanie mobilov naopak ľudí od seba vzďaľuje. Príkladom je napríklad večera vo dvojici alebo s priateľmi, počas ktorej sa každý pozerá do svojho telefónu namiesto toho, aby sa spolu rozprávali,“ povedal Žemlička.
Deti sú hrozbou závislosti od mobilu významne zraniteľnejšie, pretože menej vedia regulovať zvedavosť a emócie, čo na jednej strane môže byť v živote prospešné, ale nie v súvislosti s nadmerným používaním mobilných zariadení.
Keď komunikácia viazne
K odborníkom často prichádzajú príbuzní s tým, že doma viazne komunikácia, pretože závislý uniká k mobilu a zhoršujú sa vzťahy, vznikajú hádky a konflikty. Pri deťoch je častým javom aj zlyhávanie v škole, ponocovanie, nespavosť.
„Do sanatória však prichádzajú aj samotné deti, ktoré sa sťažujú na to, že im nie je doma dobre, cítia sa pod tlakom, majú depresie, úzkosti, zlyhávajú v škole a častou témou je v ich prípade aj sebapoškodzovanie. S rodičmi si nerozumejú, sťažujú sa na zákazy používať mobily,“ priblížila Lednická.
Doplnila, že telefónom sa už nevyhneme, nezakážeme ich, ale treba deti naučiť, ako a na čo ich používať. Hovoriť s nimi o realite na sociálnych sieťach, ktorej sa prispôsobujú, snažia sa v nej priblížiť svojím vzorom. Mobil by nikdy nemal byť formou odmeny.
Aj pre rodičov je však často pohodlné, ak dieťa trávi čas s mobilom v ruke, keď sú zaneprázdnení. Majú vtedy od detí pokoj. „Rodičia musia začať u seba, lebo keď dieťaťu zoberú mobil, musia mu ponúknuť seba a venovať mu čas,“ povedala Lednická. Žemlička doplnil, že deti mobily veľmi lákajú preto, lebo im ponúkajú možnosť socializácie.
„Deti do šesť rokov fungujú ako lievik a čakajú na emócie, od šiestich do dvanástich rokov môžu byť odťažité, ale potom znova zatúžia po väzbách v rámci partie kamarátov a podobne.“
Kedy je správny čas na telefón?
Z prieskumu v rámci projektu Závislosti inak vyplynulo, že rodičia dajú prvý mobil deťom v priemere vo veku 10,3 roka.
„ Čím neskôr tým lepšie, v princípe ale záleží na tom, ako mobil vedia rodičia spolu s dieťaťom využívať. Ak na komunikáciu a vedia si to ustriehnuť, je to v poriadku. Dôležité je nastaviť si s dieťaťom, čo je úlohou mobilu, či si vedia regulovať čas strávený s mobilom, prezeraný obsah apodobne,“ vysvetlila Lednická.
Podľa Žemličku však má dieťa prvý kontakt s mobilom oveľa skôr, ako svoj prvý dostane – a to v momente, keď je schopné chytiť niečo do ruky. Tam sa otvára cesta komunikácie s dieťaťom, ako telefón používať. Keď už je schopné interakcie k mobilu, treba hovoriť o tom, čo s mobilom robí.
Chýbajúca diagnóza
Závislosti na mobile sa nedá zbaviť doživotnou abstinenciou ako napríklad pri závislosti alkohole či fajčení a drogách. Pri nelátkových závislostí nejde o abstinenciu, ale o to, naučiť sa bez toho žiť. Pri deťoch dokonca ani neexistuje diagnóza závislosť na mobile.
„Prichádzajú k nám s problémami, ktoré sa tomu môžu blížiť. Dôležité je naučiť deti regulovať pocity rozhodovania a emócie, správanie, naučiť ich naplneniu sebaúcte. V rámci terapie buď realizujeme aktivity s deťmi, alebo pomáhame rodičom, aby vedeli byť nápomocní vlastným deťom,“ objasnila psychoterapeutka.
Pri dospelých je viacero možností. Prvý kontakt je ambulantná liečba, potom hospitalizačná liečba, potom doliečovanie, resocializácia a na záver kluby abstinujúcich závislých. Na začiatku je dôležitý motív zmeny správania, ktorý sa zväčša hľadá pri prvom kontakte. Na to nadväzuje terapia.
