TRNAVA. Je najvyšším vrcholom Európy Elbrus (5642 metrov nad morom) alebo Mont Blanc (4806 metrov nad morom)? S touto otázkou nepochodíte ani u umelej inteligencie. Závisí od toho, či ste z USA alebo zo starého kontinentu a ktorú školu geografov uznávate.
Tak či onak, my sme si tohtoročnú letnú výpravu 4000+ podľa AI neplánovali.
Biela hora (Monte Bianco) sa dá zvládnuť aj s cestou a aklimatizáciou za štyri dni, stačí sa na to cielene pripravovať, mať potrebnú výbavu a už len spoľahlivé auto, ktoré v ostrých stúpajúcich či klesajúcich zákrutách švajčiarskych sediel nezapečiete ako bagetu dostupnú na každej pumpe.
Už fakt, že prví ľudia stáli na vrchole v roku 1786, napovedá, že nejde o technicky náročný zákusok. Ale pozor, ak si myslíte, že je to jednoduchšie ako vložiť ho do úst, ste na omyle. Raz mi jeden kamarát so všetkou vážnosťou o Mont Blancu povedal: no, nie je to žiadny Kriváň.
Peter Briška, autor
Som redaktorom týždenníka MY Trnavské noviny, som amatérsky horolezec, hory a príroda sú mojou"free time" zónou. Od roku 2009 sa venujem vysokohorskej turistike, spolu s bratom sme absolvovali zatiaľ viac ako 14 vrcholov nad 4000 metrov nad morom.
Nadmorská výška potrápi
Nadmorská výška vie zatočiť aj s trénovanými jedincami. Nad tým, že sa na vrchol vydáte bez aklimatizácie, ani neuvažujte. Mont Blanc sa nachádza na hranici medzi Francúzskom a Talianskom a podľa aktuálnych výpočtov je so svojou výškou 4805,59 metra najvyšším v Alpách.
Mont Blanc zahalený v hmle. (zdroj: Peter Briška)Jeho výška môže klesať ale i stúpať, závisí od predchádzajúcej zimy. Pravdou je fakt, že za posledné roky iba klesala, dohromady o približne dva metre.
Je najvyšší, preto láka horolezcov či turistov z celého sveta. Nebyť neho, tak dedinku Chamonix pod ním pozná málokto, minimálne v Ázii by o nej nevedeli vôbec.
Na každú štvortisícovku sa treba pripraviť inou štvortisícovkou, aklimatizácia je dôležitá pri Mont Blancu rovnako ako najlepšie tričko na prvom rande.
Vo štvrtok (10. júl) spolu s bráchom štartujeme zo Slovenska skoro ráno. Podstatné je vyhnúť sa rannej Viedni, ktorá v odraze prvých lúčov z pochrómovaných nádrží rafinérie OMW dokáže zahatať aj obchvaty smerujúce ďalej na západ.
Po osi Salzburg- Mníchov smerujeme na švajčiarske hranice. Do Zermattu mierime na aklimatizačný výstup, na viac ako 4200 metrov vysoký Castor. Vo večerných hodinách rozkladáme stan v kempingu Alphubel v dedinke Tasch. Do Zermattu totiž platí zákaz vjazdu pre vozidlá, dostanete sa tam iba vlakom či taxíkom práve z tejto dedinky, ktorú tvorí iba jedna ulica a veľká vlaková stanica.
Matterhorn nad Zermattom. (zdroj: Peter Briška)Hore a dole za 140 eur
Keď máte štyri dni na „komplet“ akciu, nemáte času nazvyš. Výsledok je ten, že si za aklimatizáciu musíte, hlúpo povedané, zaplatiť. Štvortisícovky sú zospodu ďaleko a chodia sa vždy z vysokohorských chát, z ktorých sa štartuje v skorých ranných hodinách.
Má to dva hlavné dôvody. Ľadovec je v noci a ráno zamrznutý a kompaktný, s mačkami na nohách sa cítite ako postava z X- manov. Ďalším dôvodom je vzdialenosť. Z chaty na vrchol to môže zabrať niekedy sedem hodín, inokedy aj dvojnásobne viac. Závisí od polohy.
V takých prípadoch sa k štvortisícovke musíte priblížiť lanovkou. A najdostupnejšie je to práve v Zermatte. V kabíne veľkej ako pol autobusu MHD v Považskej Bystrici sa vyveziete do nadmorskej výšky 3800 metrov, odkiaľ viete luxusne zamieriť na jednu z troch okolitých štvortisícoviek- Breithorn (4165 metrov), Pollux (4092 metrov) alebo Castor (4228 metrov).
Práve Castor je z tejto trojice vzdialený najďalej, zároveň bol posledným, ktorý nám chýbal do triblu. Tak či onak, ako sa hovorí, aj najľahšia štvortisícovka vie poriadne potrápiť dvojtisícového Tatranca a nie to ešte chlapcov z Podunajskej nížiny. A tak k tomu treba aj pristupovať, s pokorou a čistou hlavou, tá je tam hore najdôležitejšia.
Ideme na pásoch
Prvou lanovkou o pol siedmej štartujeme z Zermattu hore. Vzhľadom k tomu, že Castor je najďalej, rozhodli sme sa pre netradičný ťah. Priblížili sme sa k nemu na skialpoch (lyže, splitboard, pásy: poznámka autora).
Výsledok bol ten, že určite neodporúčame, a už sa tým nebudeme v tejto reportáži ďalej zapodievať. Strašne nás to vyčerpalo, naviazaní na lane, kĺzajúc sa po ľadovci, ktorý bol taký zvrásnený a zmrznutý, že sa ani nekĺzal, sme museli znášať vyššiu záťaž na naše lýtka. Bolo to ako kráčať v trojkilových botách na každej nohe.
S bráchom sme prstami ukazovali jeden na druhého, čí skvelý nápad to bol. Tak či onak, pod prudkým stúpaním na vrchol Castora už nechávame túto zimnú výbavu v základnom tábore a na vrchol mierime previazaní, v mačkách a s cepínom v ruke. Hlavne pomaly, z nohy na nohu a popritom neustále požívať tekutiny, ktoré sú pripnuté niekde nablízku.
Ak máte vodu v ruksaku, zabudnite na to, že sa vám bude chcieť zakaždým zastavovať sa napiť, minimálne druhému na lane to bude isto prekážať.
Voda je tam hore dôležitá, aj keď vám to tam v tej zime tak nepripadá. Riedi krv, nadmorská výška ju zahusťuje. Viac netreba vysvetľovať ani divákovi Nemocnice na okraji mesta.
Ostrý hrebeň pod vrcholom Castora. (zdroj: Peter Briška)Ostrý hrebeň pred vrcholom
Na vrchol Castora sa v samotnom finále dostanete iba po ostrom hrebeni, na chodník medzi zrázmi sa vám sotva zmestia dve nohy vedľa seba. V takých prípadoch sa musíte sústrediť, pretože akékoľvek malé zakopnutie či pošmyknutie by mohlo mať vážne následky. Znie to možno ako klišé nejednej "survival games", myslíte však len na to, aby ste prežili. Tam hore si to uvedomíte viac než kdekoľvek dole.
Z Castora mierime späť priamo na vrcholnú stanicu lanovky, celý okruh nám zabral vyše sedem hodín. Vďaka skialpovému tuningu sme poriadne vyšťavení a dole v tridsaťstupňovom Zermatte s lyžami a boardom na pleci poriadne nápadní.
Švajčiari ponúkajú kvalitné služby, za ktoré si vedia aj vypýtať. Za cestu hore-dole lanovkou zaplatíte 140 eur.
Po tom, čo sa k nám pridala naša švajčiarska spojka menom Piotr, v kempingu Alphubel strávime aj druhú noc. Ráno balíme všetko a presúvame sa do francúzskeho Chamonix. Mont Blanc vidno už z dediny, v rozbehnutom lete sa vyníma ako nejaký himalájsky velikán.
Vedie na neho viacero ciest. My sme si vybrali tú najnáročnejšiu, známu ako trasu troch Blancov, pretože po nej prejdete okolo jeho dvoch nižších „bráchov“. Začína sa na vysokohorskej chate Cosmic, ktorej by lepšie meno nedal snáď ani Jamiroquai.
Len pre zaujímavosť, najjednoduchšia trasa vedie z chaty Gouter, tá sa dá zvládnuť s paličkami, samozrejme, v mačkách a naviazaní na lane. Cepín na tejto trase využijete iba ako zavesenú dekoráciu vášho ruksaku. Treba však spomenúť, že už samotný výstup na túto chatu zospodu je takým malým Mont Blancom.
Lístky na lanovku
Po príchode do Chamonix musíte okrem svojej ženy myslieť na dve veci. Na miesto, kde zaparkujete a na jednosmerný lístok lanovkou Aquille du Midi, ktorou sa za 57 eur vyveziete do nadmorskej výšky viac ako 3800 metrov nad morom. Tie sú rezervované na čas.
Z vrcholovej stanice je to na chatu Cosmic už iba kúsok, ostrý hrebeň strieda ľadovcové plató s výhľadmi krajšími ako v dokumentoch Pavla Barabáša.
V pohodlnom tempe to zvládnete do 40 minút, zarezervované miesta na chate treba mať vopred. Nasleduje trojchodová večera a informácie ohľadom potrebných vecí ako je výbava či počasie na nasledujúci deň. A po tom všetkom musíte zaspať čo najskôr.
Skorý budíček
Vstávali sme v čase, keď sa tínedžeri zvyčajne presúvajú z bytovej párty na diskotéku, skorý "time" do steny je však podstatný.
O štvrť na dve už naraňajkovaní, zbalení, nasadení v mačkách, naviazaní na lane robíme prvé kroky po ľadovci. Nádherná noc, okolie navyše osvecujú zvyšky splnu mesiaca, endorfíny šťastia sa nám miešajú s obavami z výstupu. Takýto koktejl v žilách by zachytil dvomi čiarkami aj policajný dreger.
Strmé, približne 60-stupňové stúpanie zvládame v mačkách a s cepínmi v ruke, náročnú cestu prekladáme na vhodných miestach cukrami zo Sedity. Tma nás ženie stále nahor, niekedy sme boli aj radi, že nevidno, čo všetko je a nie je pod nami.
Východ slnka (zdroj: Peter Briška)A keď vyšlo slnko, boli sme už poriadne vysoko. Trhlín nebolo na ceste veľa, ale do tých, ktoré sme prekračovali, by sa zmestila aj kontajnerová loď z Aliexpressu, hoci zhora vyzerali ako drobné jazvy na ľadovci.
Vrchol Mont Blancu. (zdroj: (PB))Celý čas bolo jasné počasie, no v čase nášho príchodu sa na vrchole Mont Blancu zastavil veľký mrak. Vďaka nemu sme hmle mohli na okolité výhľady zabudnúť.
Vrchol je bez kríža. To, že ste na najvyššom bode Álp, paradoxne zistíte tak, že začnete z neho klesať. V takých podmienkach to tam vyzeralo ako na Babej hore v zime.
Cesta dole je nekonečná, najskôr z vrcholu po rezkom hrebeni, neskôr po ľadovci, ktorý vystriedala kamenná suť. Tá plynulo prešla na horský chodník ako z Rysov a keď už si myslíte, že železnička na opačnej strane sveta je na dosah, ste na omyle. Takmer tri tisíc výškových metrov sa skrátka musí niekde ukázať. Hodinky mi ukázali vyše 14 kilometrov s viac ako 1500-metrovým prevýšením, nohy sa roztriasli ešte viac.
Keď prichádzame k zaparkovanému autu v Chamonix, je už poriadne neskoro na návrat na Slovensko. Ale ak máte brácha ako ja, s tým, že by sme prespali, ani nerátam. Sadáme do auta a s časom príchodu o pol ôsmej ráno na navigácii pijem chladenú kolu.
Po krátkych zoznámeniach s diablom menom mikrospánok vymetáme chladnú vodu toaliet Asfinagov ako rumunskí prepravcovia ojazdených vozidiel a šťastne bez fanfár pred ôsmou míňame prázdny hraničný priechod na Slovensku.
