TRNAVA. Zatiaľ čo už väčšina nadšencov skialpinizmu uložila svoju výbavu na letný spánok a premýšľa nad tým, čo si oblečie do kostola na Veľký piatok, my sme zamierili na (možno) poslednú akciu tejto sezóny. Príležitostí počas nej veľa nebolo, tatranské studené doliny zívali prázdnotou. A nielen tie.
Výhľad z chaty smerom do doliny. (zdroj: (PB))Tentoraz sme zamierili na Amberger hűtte (2135 metrov nad morom) v Štubajských Alpách, ktorú sme si vyhliadli ešte pred niekoľkými rokmi. Stojí medzi alpskými trojtisícovkami, ktoré z jej terasy vyzerajú ako Himaláje.
Skialpových túr z nej vedie neúrekom, stačí si kliknúť na ich stránku, podrobnosti o trasách nájdete aj priamo na chate.
Parkovisko na konci dediny
Do navigácie zadáme rakúsku dedinku Gries, na konci ktorej sa končí cesta veľkým parkoviskom. Na miestach, kde sa kedysi pásli kravy a ďalší domestifikovaný dobytok, sa teraz už platí, tri dni nás vyšli na 21 eur.
Cesta cez takmer celé Rakúsko zaberie od hraníc približne sedem hodín, závisí od toho, koľko Asfinagov vymetiete a do akej miery zaujmete nemeckých pohraničiarov v plnej zbroji.
Pôvodne nám mali vyviezť batožinu na chatu skútrom, ale dva dni pred odchodom nás mailom informovali, že táto služba nebude vzhľadom na aktuálne snehové podmienky dostupná. Po prečítaní posledných slov sa plány na balenie podstatne zmenili.
Amberger hűtte ponúka veľa benefitov, tým najväčším je snáď pitná voda. Chutila síce ako tá povrchová vo Vysokých Tatrách, ale dala sa. Pitnú vodu nenájdete na každej chate, tekutiny si musíte v takých prípadoch vyniesť na chrbte, alebo si kúpiť na chate, kde sa liter pohybuje okolo 5 až 6 eur.
O tejto možnosti sa napiť priamo z kohútika sme nevedeli, v mojom ruksaku sa preto tiesnilo takmer 5 litrov tekutín. Keď k nim prirátate zvyšok výbavy, vyjde vám z toho slušný náklad.
Terén preveril dron, prašanu mali na export. Vyskúšali sme ďalšiu vysokohorskú chatu v Rakúsku Čítajte Opaľovací krém s faktorom 50 ponúkajú na chate zadarmo, rovnako ako štuple do uší pre tých, ktorí majú problém s chrápajúcimi kamarátmi.
Jedla si veľa hore brať netreba, polpenzia zahŕňa kontinentálne raňajky rozšírené o pár drobností, na celodennú túru si môžete legálne urobiť „lepeňák“, zadarmo vám aj natankujú čaj do termosky.
Trojchodová večera nenechá nikoho na pochybách, že na horských chatách v Rakúsku vedia ako na to, jedlo chutí fantasticky, na tanieri hrá aj vizuálne.
Za polpenziu a tri noci platíme s poistením Apenverein do dvesto eur.
Šliapať s pásmi na splite (splitboard- poznámka autora) či lyžiach sa dalo už od auta, snehu však nebolo veľa. Dole už zúrila jar a lavínové zábrany po okolitých kopcoch zívali prázdnotou. Cesta s plnou poľnou nám zabrala vyše dve hodiny pohodovým tempom.
O nádherné panorámy nie je núdza. (zdroj: Peter Briška)Na všetky smery
Veľká výhoda chaty Amberger tkvie v jej polohe. Vedie z nej množstvo skialpových túr do okolia, ktoré sa nachádzajú snáď vo všetkých expozíciách, čo umožňuje plánovať si výjazd v závislosti od poveternostných podmienok. V tom, že patrí medzi najvyhľadávanejšie, nás utvrdil fakt, že ubytovať sa v nej počas víkendov je takmer nemožné, rezerváciu od nedele na tri noci sme potvrdili viac ako mesiac dopredu.
Čakali sme, že na sklonku slabej zimy tam nikto počas pracovného týždňa nebude, opak bol však pravdou. V útulnom teple staručkej, ale prerobenej chaty sa tiesnili skupiny z Francúzska, Rakúska, Nemecka, Holandska, Maďarska a samozrejme zo Slovenska.
Spali sme na najlepšej vysokohorskej chate v Rakúsku. V štubajských Alpách vedia, ako na to Čítajte Túry z chaty treba plánovať podľa podmienok, počasia či smeru vetra. Nám to však prvý deň bolo jedno, pretože ráno zaliala údolie hmla, rozfúkalo sa a začalo snežiť. Aj napriek tomu sa balíme a vyrážame do „steny“. Kam presne, ani srnka nevedela, pretože hmla nám veľa možností na výhľady nedávala.
Orientujeme sa iba prostredníctvom stiahnutých máp, približne vo výške tritisíc metrov nad morom sa na jednom kopci otáčame a trielime dole na chatu. Lavínové vyhľadávače v polohe „send“, lavínové ruksaky odistené, opatrná jazda pre slabú viditeľnosť je úplne na mieste.
A v noci napadlo. (zdroj: Peter Briška)Celú noc sneží, ráno nás čaká čerstvá nádielka prašanu a trochu jasnejšie počasie, ktoré okamžite chytáme za pačesy. Tentoraz mierime na Hinterer Daunkopf, (3 225 metrov nad morom), ktorý z jednej strany tróni lyžiarskemu stredisku Stubai.
Mlieko, silný vietor a sneh zarezávajúci sa do všetkého živého, nám nakoniec znemožnia dosiahnuť vrchol. Tak či onak, opäť sa zhruba v trojtisícovej nadmorskej výške točíme, kde ešte čakáme na povestné oko, aby sme mali cestou dole jasnejšiu viditeľnosť.
Tá je pri zjazde v meniacom sa teréne a sklone veľmi dôležitá, bez nej si jazdu vychutnáte rovnako ako moja mama, keď po tridsiatich rokoch rokoch v roli spolujazdca šoférovala Škodu 100.
Ale oko nakoniec prišlo a my prášime dole svahom bez toho, aby nám bolo vidieť nohy, toľko čerstvého prašanu tam bolo. Všetci vydávame zvuky podobné dabovaniu nemeckých filmov pre dospelých na video kazetách z 90. rokov.
Cestou hore. (zdroj: Peter Briška)Najkrajší deň bol v poradí tretí, vtedy sme konečne videli, kde sme a čo všetko je okolo nás. Ani Para by to nezahrala lepšie. Mierime na 3189 metrov vysoký Kuhscheibe, na ktorý sa približne po štyri a pol hodinách z chaty aj dostaneme.
Vrchol zdolávame po zasneženom hrebeni plnom prevejov už iba v mačkách a s cepínom v ruke, výbavu na jazdenie nechávame nižšie pod vrcholom. Nádherné výhľady na okolie strieda výnimočná jazda umocnená viditeľnosťou jasnejšou ako Večernica vo flitrovaných šatách v rozprávke s princom. Na chatu prichádzame vysmiati ako lečo, balíme zvyšné veci a mierime dole na parkovisko k autu.
Voda drahšia ako pivo, milujú tam Hamšíka i Slovákov, tip na rozlúčku so zimnou sezónou Čítajte Okolo štvrtej sa naloďujeme a krátko po polnoci prekračujeme slovenské hranice za asistencie hasičov, majákov a opatrení proti slintačke a krívačke. Endorfíny našťastie nekontrolovali. Domov prichádzame fresh, cítime sa swag a wild, ako zvyknú vravieť súčasní tínedžeri.
