TRNAVA. Tohtoročná zima skialpinistom príliš nepraje, snehu je málo, skialpové fóra na sociálnych sieťach sú plné otázok, či niekto niekde bol, a „reportov“ zo zľadovatených Salatínov a vyfúkaných studených dolín. Tak či onak, sneh chýba aj v Rakúsku, lokálne sa však dá nájsť.
Tentokrát sme vyskúšali horskú chatu Fraganter Schutzhaus (1810 metrov nad morom), ktorej okolie možno právom zaradiť medzi top skialpové destinácie Rakúska. Možností a výhod je viacero. Tu sú niektoré z nich.
Nie je to ďaleko od hraníc
Vyrážame v piatok ráno, do navigácie zadáme rakúsku dedinku Flattach, od hraníc nám to zaberie približne päť hodín. Pre tých, ktorí chodia jazdiť do rakúskeho strediska Mölltaler, je cesta dôverne známa. Nad dedinou vedľa hlavného ťahu na neďaleký ľadovec nájdete osamelé parkovisko bez parkovacieho automatu, čo znamená, že za odstavenie vozidla neplatíte nič. V čase nášho príchodu tam nebolo nikoho.
Spali sme na najlepšej vysokohorskej chate v Rakúsku. V štubajských Alpách vedia, ako na to Čítajte Nocľah na chate si treba vybaviť dopredu, stačí na to niekoľko mailov s chatárkou Biankou, ktorá to tam spolu so svojím manželom vedie. Ochotne vám odpovie aj na najnáročnejšie otázky ohľadom podmienok, terénu či vynášky ťažkých batohov na chatu. Predsa len, zbaliť sa na víkend do 30-litrového lavínového ruksaku je nemožné ako misia Toma Cruisa.
Niekoľko metrov od parkoviska nájdete začiatok zásobovacej lanovky. Kabínka je otvorená, všetky potrebné veci si môžete dať vyviezť, hore a dole za šesť eur. No nekúp to. Oceníte to aj pri výšľape, ktorý bez záťaže pripomína romantické chvíle z príbehu Rosamunde Pilcherovej, a pri rezkom zjazde dole z chaty dupľovane. Až priamo k autu.
Cestou hore. (zdroj: Peter Briška)Do dvoch hodiniek
Na chatu z parkoviska nám to zaberie necelé dve hodinky.
Asi 700 výškových metrov a príjemný terén so sklonom, zhruba od polovice sa postupne začínajú vynárať dvojtisícové scenérie okolia, stúpame pomaly hore. Vidieť znova súvislú snehovú pokrývku po týždňoch hľadania ikonky sneženia na meteoportáloch je úžasné, telo vyplavuje endorfíny potokmi.
Na chate nás víta sympatická Bianka, naše ruksaky a pes Azzuro. Inak tam nikto nebol. Ešte pred večerou sme sa na tom zabávali, že asi preto, lebo si každý dopredu „čekol“ počasie. Ráno sme sa dosmiali.
Moderná chata
Nocľah s polpenziou cez Alpenverein vyšli na 60 eur. Večera trojchodová, ale na to sme si už na vysokohorských chatách zvykli. Spláchneme ju pivami a radlerom, pozvanie Bianky na „schnaps“ už zdvorilo odmietame. Nebolo totiž kam.
Chata skôr pripomína horský hotel. (zdroj: Peter Briška)Chata, rátajte s vyšším štandardom, sprchy, sušiareň, je kompletne prerobená a zmodernizovaná, žiadna Zbojníčka. Veľkým plusom je absencia akéhokoľvek telefónneho signálu a wifi pripojenia na chate, na tom sme sa svorne zhodli všetci.
Raňajky si dávame na siedmu, urobiť si obloženú žemľu na túru nie je žiadny problém, čaj do termosky vám na cestu načapujú za tri eurá. V sobotu máme v pláne vystúpať na Rote Wand (2855 metrov nad morom) a zjazdiť ho. Výživný plán však kompletne zničilo počasie.
Hmla je najhoršia
Každý vie, že niet horšieho "počka" na horách ako hmla. Stúpame, iba pokiaľ si ešte dovidíme na koniec nosa, neskôr už otáčame, lebo sme nevedeli, kam stúpame, nevedeli sme, kam jazdíme, nevideli sme okolie. Cítili sme sa ako v príbehu Dian Fosseyovej. Jediným pozitívom bol dostatok snehu.
Hmla počas celej soboty nezmizla. (zdroj: (PŠ))Na obed sa vraciame na chatu a čakáme na takzvané magické oko, keď sa rozostúpi hmla ako vody Červeného mora z biblického príbehu a vyjde slnko. Keď sa však ani po dvoch hodinách nič nemení, ideme aj tak do terénu a flákame sa po okolitých kopcoch, pokiaľ to viditeľnosť dovoľuje. Brali sme všetko. Zjazdili, nasadili pásy, presunuli sa, vystúpali, zjazdili, nasadili znova pásy a tak dookola až do večera.
Odmena za sobotu
V nedeľu ráno nás okrem raňajok čaká aj povestné „azuro“, na modrej oblohe nebolo ani mráčika. Naším cieľom je tento raz Grösser Sadnig (2745 metrov nad morom), posledné inštrukcie získavame od chatára, ktorý neváhal a vytiahol dron.
Problematický úsek cez potok. (zdroj: Peter Briška)Minimálne polovicu cesty s ním preveril a ukázal nám, kadiaľ ísť. Problematickým prechodom sa stal strmý les s fúrou snehu a hlboký zurčiaci potok, cez ktorý bolo treba prejsť. V tomto úseku sme zle zabočili, našťastie, chatár nás z diaľky sledoval, priletel s dronom a „polopatisticky“, krúživým pohybom zľava doprava, nás informoval, že ideme zle. Aj tak sa dá.
Kúsok sme sa museli vrátiť a pokračovať strmým lesom priamo nahor. Vyššie sa nám už odkryla celá dolina, na konci ktorej je sedlo pod Sadnigom, odtiaľ je to už asi len hodina na vrchol. Ten sme však v nedeľu nedali, vrchol bol vyfúkaný a chýbalo tam ešte niekoľko vrstiev snehu.
Prvé lajny zo sedla. (zdroj: Peter Briška)Pod ním však v severných expozíciách a v celej doline bolo prašanu ako v Britskej Columbii. Prvá lajna, jazda v prašane a skvelé počasie s krásnou viditeľnosťou bola účinnou náplasťou za v hmle prehýrenú sobotu.
Približne o tretej popoludní sme na chate, odkiaľ nás k autu čaká ešte akčná jazda, dole je však už snehu pomenej a asi dva kilometre pred parkoviskom sa vyzúvame. S lyžami a splitboardom na batohoch už posledné výškové zdolávame po svojich. A krátko pred polnocou odomykám vysmiaty dvere bytu v protestujúcej krajine bez snehu.
Chcete začať so štvortisícovkami? Túto zvládne takmer každý Čítajte
