Ťažké časy pred stáročiami sa preklopili do vojnových časov minulého storočia, a tak sa popri cestách za chlebom mnohí presúvali do zahraničia v záujme ochrany vlastných životov. Mnohí sa vrátili naspäť, či už v časoch mieru alebo po skončení krízových období, ale veľká časť našich rodákov ostala vo svete. Usadili sa tam a ak nesplynuli s tamojšou kultúrou, dodnes si zachovávajú v sebe kus Slovenska. Nosia ho nielen prostredníctvom nejakého typického prvku v oblečení, ale aj prostredníctvom jazyka, kultúry a spriaznenosti s krajinou medzi Tatrami a Dunajom.
K zahraničnej politike Slovenska patrí aj starostlivosť o tých, ktorí stále majú väzby k rodnej hrude, hoci neraz už po viacero generácií žijú na Dolnej zemi či v zámorí. Stopy slovenských predkov nachádzame takmer v každom štáte, ale niektoré sú predsa len takými silnými fenoménmi, že sa ich prostredníctvom uchováva veľký kus našej kultúry. Napríklad kovačické insitné umenie ako silný ostrov slovenského umenia uprostred srbskej kultúry, ktoré sa uchádza o zápis do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. „Ale slovenské stopy vo svete vnímam najmä prostredníctvom ľudí. Či už tých, ktorí sa výrazne zapísali do histórie našej a neraz i tej krajiny, kde pôsobili, alebo tých, ktorí sa dodnes hlásia k Slovensku,“ reagoval slovenský minister zahraničných vecí Juraj Blanár, keď sumarizoval svoje pracovné cesty medzi krajanmi. Za uplynulé mesiace sa pritom stihol stretnúť a rokovať so Slovenkami a Slovákmi v Českej republike, Maďarsku, Rumunsku, ale aj na Cypre či v Taliansku. „Vo Viedni ma veľmi pozitívne prekvapili novootvorené priestory Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku,“ dodáva J. Blanár. Áno, aj u našich susedov, s ktorými nás spája dlhá história v rámci habsburskej monarchie, stále zaznieva aj slovenčina.
V Budapešti sa okrem stretnutia s predstaviteľmi slovenskej národnostnej menšiny poklonil aj nášmu významnému dejateľovi – Jánovi Kollárovi. K jeho pamätnej tabuli položila slovenská delegácia veniec, aby si pripomenuli autora dôležitej Slávy dcéry, ktorej prvé vydanie uzrelo svetlo sveta presne pred 200 rokmi v roku 1824. Vyznával sa v ňom k slovanstvu, z ktorého pramení aj naša slovenskosť. No hlásia sa k nej aj krajania vo väčších vzdialenostiach. „Úprimne ma teší, že po Prahe, Viedni a Budapešti som bol aj v rumunskej Oradei s našimi Slovákmi,“ hodnotí náš minister. „Tunajšia slovenská menšina predstavuje živý most medzi Slovenskom a Rumunskom.“ Tiež ocenil, že rumunský parlament vyhlásil 25. máj ako Deň slovenského jazyka a vďaka podpore tamojšej vlády si Slováci zachovávajú stále svoj materinský jazyk, tradície, kultúru i spôsob života. A tak by sme mohli pokračovať ďalej po ďalších štátoch, kde stále nachádzame slovenské stopy. Je potešiteľné, že mnohé Slovenky a Slováci vo svete nezabúdajú na svoju vlasť.
