TRNAVA/ŠVAJČIARSKO. Letné dovolenky sú v plnom prúde. Ak vás už nebaví vysedávať na slnku pri slovenskom mori či vodnej nádrži Zemplínska Šírava a chceli by ste sa poriadne schladiť, nepotrebujete na to lietadlo.
Stačí vám dobrá partia, jedno auto a zvyšok sa dozviete priamo tu.
Radi chodíte po horách a slovenské veľhory vám už nestačia? Ak chcete ísť vyššie a neprecestovať pol zemegule, musíte ísť na západ. Štyritisíc nad morom je pre bežného človeka poriadna výzva, ale homo sapiens sapiens 21. storočia ich má rád a čelí im na Spartanoch, triatlonoch či firemných večierkoch a teambuildingoch.
Aby ste zdolali dvojnásobok Téryho chaty (2015 metrov nad morom) nemusíte byť atlét a trénovať ako Emil Zátopek, aj keď trochu kondície by ste mali nabehať, naplávať či nabicyklovať. Určite sa vám v redšom vzduchu zíde.
Zinal vo Švajčiarsku
Tento raz sme zamierili do dedinky Zinal, ktorá sa nachádza na konci hlbokého údolia Val d'Anniviers v nadmorskej výške 1670 metrov vo Švajčiarskych Alpách. Jedna ulica, zopár domov, niekoľko hotelov, inak kravy a pohoda, okolie lemujú kopce s množstvom vrcholov, od zelených cez šedé až po tie biele. Sídlia tu viaceré našincom neznáme štvortisícovky ako Weisshorn, Bishorn či Zinalrothorn.
Týždeň pred odchodom nás síce vystrašila storočná voda, ktorá sa prehnala susedným Zermattom, ale našťastie, nevyžiadala si žiadne ľudské životy. A s veľkým prekvapením sme na mieste zistili, že po týždni už niet po potope ani stopy. Aj tak sa dá.

Cesta do Zinalu zo Slovenska nie je dlhá ale nekonečná. V aute sme od hraníc strávili trinásť hodín, nevýhodou je, že vo viac ako 300 kilometrovom finále na vás čakajú už iba miestne lokálky. Musíte prejsť cez dve sedlá s výškou viac ako 2 tisíc metrov nad morom.
V ostrých zákrutách najskôr žasnete nad fotogenickou krajinou a samotnou asfaltkou, ktorá sa cik-cak šplhá hore ako každý hit od Freddyho Mercuryho, ale ak ste na zadnom sedadle a mávate problém s kinetikou, dá vám zabrať. V týchto miestach si môj žalúdok zaspomínal na detské časy, keď zvykol bez varovania vyprázdniť svoj obsah na moju rodinu po dlhej ceste v Škode 100.
Do kempu prichádzame krátko pred zotmením. Takmer nikoho tam nebolo, stany rozkladáme počas večerného koncertu kravských zvoncov. Za jednu noc v kempe platíme za auto a tri stany „neuveriteľných“ 80 frankov (hodnota franku je približne jedno euro).
Ako bonus v tom máme zahrnuté aj polovičné zľavy na okolité lanovky a autobusovú dopravu zadarmo. Lanovky vás vyvezú na hrebene kopcov, odkiaľ sa dajú podniknúť aj túry s deťmi. Viacero ciest podľa obtiažnosti, dobre značené a neskutočné výhľady, ktoré sprevádzajú horizont každého vášho kroku. Aj tak sa dá.

Vyrážame na chatu
Ale na chatu Tracuit nevedú žiadne lanovky, po svojich idete už od auta. Ráno balíme stany a s „nafulovanými“ expedičnými batohmi mierime do výšky 3256 metrov nad morom. Chatu treba mať dopredu zajednanú, stačí mailom, chatár na ne promptne reaguje, čo nebýva inde zvykom.
Rátajte s prevýšením 1600 metrov, tak si treba dvakrát premyslieť, čo zobrať a čo nie. Vzhľadom na fakt, že na chate nie je pitná voda a za liter kupovanej si tam účtujú 10 frankov, na dva dni v riedkom vzduchu jej potrebujete pomerne dosť. V mojom batohu mala iba tekutina šesť kilogramov. Teplé oblečenie, rukavice, čiapka, mačky, cepín, lano, sedák, prilba....A ďalšie.

Auto parkujeme za hotelom Reka zadarmo, hneď vedľa nástupu na značený turistický chodník. Tak nám poradili domáci, pretože všade inde sa platí.
Cesta na chatu je zážitkom, výhľadom na okolie najskôr bránia trojtisícové vrcholy, tie štvortisícové sa vám vynoria až neskôr. Začína sa ostrým sklonom po kravských pasienkoch, neskôr pribudli skaly, vyššie chodník lemujú snehové polia.
Chatu vidno už z diaľky, tak či onak, výstup nám zaberie viac ako štyri a pol hodiny, s prestávkami oveľa viac. Zatiaľ, čo dole štartujeme za teploty 27 stupňov Celzia, hore pod chatou je už o polovicu menej. Samotný pochod s plnou poľnou nahor preverí kondičku každého.

Pôvodne sme mali odvážnejší plán menom Weisshorn (4505 metrov nad morom). Táto trojhranná pyramída s hrebeňmi užšími ako outfit Petra Sagana na pódiu v Paríži bol však pre výstup príliš nebezpečný podnik. Ale to sme sa dozvedeli až hore od chatára. Človek mieni, sneh mení. „Tento rok tam ešte nikto z tejto strany nebol, toľko snehu, čo tam je teraz na konci júna, som nezažil viac ako dvadsať rokov,“ povedal chatár.
Papuľka sa okamžite otočila ako Rakúšania zápas s Kanadou v poslednej tretine. Veľké snehové preveje, vankúše, miestami nevidno, čo je hrebeň a čo iba vzduch, strmé zrázy lemujúce obe strany ho robia takmer nedobytným za aktuálnych podmienok. Určite neodporúčam, príliš riskantné, príďte na konci júla, som zachytil ako posledné.
Smer Bishorn
Tak či onak, hlavy nevešiame, presedláme na podstatne jednoduchší variant B. Nasledujúce ráno o piatej preto mierime na 4153 metrov vysoký Bishorn. Mnohí výškoví horolezci túto horu nikdy nezliezli, dokonca, bola jedna z posledných, ktorá sa v minulosti v Európe zdolala.
Mnohé bedekery tvrdia, že preto, že nie je ničím výnimočná a že ju dokonale zatieňuje o viac ako tristo metrov vyšší Weisshorn. Po našej skúsenosti musím uznať, že mali pravdu. Po absolvovaní 15 štvortisícoviek v Alpách, môžem túto označiť za najjednoduchšie prístupnú z chaty. A zároveň najbezpečnejšiu.
Za približne tri hodiny stojíme na vrchole. Bezproblémový a ničím nerušený priebeh výstupu, človek si v takej chvíli môže dokonale užiť prostredie. Na aklimatizáciu pre ďalšie ciele v Alpách ho príliš neodporúčam, pretože samotný výstup na chatu Tracuit je fyzicky náročný, nehovoriac o zostupe.

Na vrchole Bishornu síce fúkal južný vietor, ale prsty na rukách a nohách tuhli ako softwér Nokie vo švédskom Malmö. S fotením sa príliš neobťažujeme. Nemé pohľady venujeme hrebeňu Weisshornu, ktorý sme zamýšľali pôvodne.
Lano, sedák, mačky, prilba sú povinné, cepín nevyužijete. Asi najviac oceníte paličky a prešliapanú cestu pred vami. Vtedy by vás nemala prekvapiť žiadna trhlina.
Späť na chate sme do dvoch hodín, ďalšiu noc tým pádom rušíme a mierime priamo k autu, z ranných 4153 metrov až do popoludňajších 1670 metrov nad morom. Z parkoviska sa presúvame do dedinky Tasch vo vedľajšom údolí. Hoci je hneď cez kopec, zaberie nám to takmer dve hodiny, pretože všetku tú horskú masu musíte obísť.
Ubytujeme sa už v našom známom kempe Alphubel, odkiaľ nasledujúce ráno vyrazíme vlakom do Zermattu. Už roky tu funguje model, že sa tam autom nedostanete, iba taxíkom či vlakom z Taschu. V Zermatte jazdia iba minivozidlá poháňané elektrinou.
Padol aj ďalší plán
Pozornosť sme upriamili na Castor (4223 metrov nad morom). Vyviezť sa plánujeme lanovkou na vrcholovú stanicu Klein Matterhorn (3800 metrov) ráno o siedmej. Práve od poslednej júnovej soboty predĺžili otváraciu dobu pre skoršie výlety na ľadovec.
Pred siedmou už stepujeme pred okienkom predajne lístkov, za nami sa tiesnila asi tridsiatka lyžiarov. Lístok tam a späť stojí síce 110 frankov, ale veľa možností, ako ušetriť v tomto prípade, či už čas alebo peniaze, nemáte. Bez lanovky vrchol skrátka nestíhate otočiť.
„Lanovka pre silný vietor zatiaľ nepremáva, ďalšie informácie dostanem o ôsmej,“ odpovedala zamestnankyňa strediska. Ďalší vrchol sa nám pred očami vytratil ako nemenovaný politik po nočnej kolízii so semaforom.

Ale keď ste v Zermatte, náhradných plánov je hneď niekoľko. Samozrejme, bez nálepky 4 tisíc plus. Vybrali sme si značený okruh s názvom Matterhorn trail. Pätnásť kilometrov s prevýšením viac ako tisíc metrov popod túto majestátnu horu, na ktorej tvare vybudovali celý biznis v tejto časti. Po zhruba piatich hodinách sa predierame už davom ázijských turistov s rúškami v Zermatte a nasadáme na vlak späť do Taschu, kde na platenom parkovisku priamo na stanici nahadzujeme veci do auta a vyrážame domov. Tento raz už na prednom sedadle.
Hoci sme nedosiahli pôvodné ciele, endorfíny z tých náhradných sa dostavili okamžite po prekročení hraníc vlastného bytu na druhý deň o tretej nadránom. Kto chce začať so štvortisíckami, Bishorn je tou najlepšou a najbezpečnejšou voľbou.