Viacero vlád malo v programe zlepšenie čerpania eurofondov, napriek tomu sme na konci európskeho rebríčka. Ako túto situáciu vnímate vy?
Hoci sme už dvadsať rokov členmi Európskej únie, veľmi ma mrzí, že sa nám to nedarí využívať tak, aby sme dokázali posúvať naše mestá, obce a regióny dopredu. Aby sme eliminovali chudobu, aby sme vybudovali dostatočnú infraštruktúru, cesty, nemocnice, školy a všetko, čo vieme, že tu stále chýba.
Do roku 2020 sme mohli čerpať 14 miliárd z európskych prostriedkov. Od roku 2021 máme k dispozícii ďalších 12 miliárd, okrem toho máme 6 miliárd z plánu obnovy. Sú to finančné prostriedky, ktoré nám môžu pomôcť efektívne posunúť našu krajinu dopredu, ak ich správne využijeme.
Je to forma solidarity zo strany EÚ, lebo vieme, že na tieto finančné prostriedky sa skladajú hlavne bohatšie členské štáty. Tieto peniaze si treba vážiť a efektívne ich využívať. A mňa veľmi mrzí, že napríklad ešte stále nemáme diaľnicu, ktorá nás prepojí zo západu na východ. To blokuje aj investície v chudobnejších regiónoch.
V čom je teda hlavný problém?
Mnohokrát európske peniaze vraciame, pretože ich nestihneme využiť v danom termíne. A to aj napriek tomu, že sa tie termíny častokrát predlžujú.
Nejde len o to peniaze minúť, ale využiť ich efektívne. Mnoho našich obcí nemá vodu a kanalizáciu, čo je naozaj základ. Súčasné programovacie obdobie sa pritom začalo v roku 2021, čiže sme v jeho štvrtom roku a my máme čerpanie na úrovni 0,02 percenta! Je to absurdné.
Osobne som sa zhovárala s viacerými starostami, ktorí poukázali na to, že problém je predovšetkým v byrokracii. Stáva sa, že po rokoch schvaľovania ostane na realizáciu nesmierne krátky čas. Napríklad mesiac a pol na to, aby vybudovali detské ihrisko. Cena medzičasom narastie tak, že projekt sa za daných podmienok stáva nerealizovateľným. Občania takto prichádzajú o ekonomické dobrá, ktoré nám EÚ prináša.
Ako by im mal štát pomôcť?
Okrem radikálneho zjednodušenia administratívnych krokov KDH žiadalo vládu, aby sa upustilo od spoluúčasti obcí na veľkých projektoch s dôrazom na infraštruktúru. Komunikovala som aj s Európskou komisiou, ktorá objasnila, že túto spoluúčasť môže niesť štát a nie obec alebo uchádzač o projekt. Žiaľ, túto zmenu, ktorá by uľahčila čerpanie eurofondov pre naše mestá a obce, sa nepodarilo dodnes dosiahnuť.
Rozhodovanie o eurofondoch je u nás priveľmi centralizované. Bolo by z vášho pohľadu dobré, keby mali samosprávy viac kompetencií? Napríklad samosprávne kraje?
Určite áno. Ako strana KDH máme veľa zastúpení v regiónoch, a práve toto sme chceli presadiť. Je dôležité povedať, že to nie je náš výmysel. Je to model, ktorý funguje napríklad v Poľsku. Náš severný sused čerpá eurofondy veľmi efektívne, a to dokonca s jednou z najnižších úrovní korupcie.
Z celkového balíka, ktoré Poľsko dostalo v minulom programovom období, až 42 percent išlo do jednotlivých vojvodstiev, čo je ekvivalent našich žúp. Predpokladá sa, že v tomto období to bude dokonca viac ako polovica.
U nás to bolo v minulom období okolo 11 percent, v tomto období sa predpokladá okolo 17 percent. A to je naozaj málo. Veď regióny najlepšie vedia, čo je ich priorita.
Ako je to s verejným obstarávaním?
Viackrát som otvorila túto tému. Mali sme množstvo prípadov, kde úrad verejného obstarávania overil jeho priebeh, projekt dostal pečiatku, že všetko prebehlo v súlade so zákonom, a potom iná štátna inštitúcia toto rozhodnutie spochybnila. A na vine bol žiadateľ, nie inštitúcie, ktoré rozhodli protichodne. Považujem to za neakceptovateľné.
Aj keď sa gro tohto problému už rieši, stále potrebujeme právnu istotu pre žiadateľa, že ak mu jeden úrad niečo schváli, iný úrad to nemôže spochybniť. Musíme vytvoriť podmienky, ktoré bránia korupcii, ale tak, aby bol proces verejného obstarávania pružný a poskytoval dostatočnú právnu istotu pre obstarávateľa.
Prípadné kontroly môžu prísť aj po niekoľkých rokoch, to je dôvod, prečo do toho veľa starostov nechce ísť. Čo sa týka zahraničia, je podľa vás práve to prerozdelenie prostriedkov dôvod, prečo to inde ide a u nás nie?
Áno. Naši starostovia pri cezhraničných projektoch, napríklad s Poľskom či Českom, vidia ten rozdiel veľmi konkrétne. Kde náš starosta pre ten istý projekt musí odovzdať tony dokumentov, jeho poľskému kolegovi stačí pri žiadosti odovzdať niekoľko formulárov. Ďalšia fáza je schvaľovanie. Kým poľský starosta má projekt schválený, náš starosta stále čaká. Následne sa začne s realizáciou, kde poľský starosta dostane zálohové platby, no u nás musí starosta financie zháňať, celé to prefinancovať a nemá istotu, kedy a koľko finančných prostriedkov nakoniec na projekt dostane.
Medzitým Poľsko dokončí realizáciu projektu. A keď my konečne poklepávame základný kameň, oni už strihajú pásku. Tak obrovský rozdiel to je.
A potom sa pýtame, prečo sa niektoré regióny stávajú chudobnejšími. Pred vstupom do EÚ bol rozdiel v HDP na obyvateľa medzi dnešným Bratislavským a Prešovským krajom približne 10 000 eur a dnes je to viac ako 27 000 eur. Čiže namiesto toho, aby sa rozdiely medzi regiónmi vyrovnávali, čo je aj cieľom eurofondov, nám na Slovensku sa „darí“ opak.
Eurofondy by pritom mali slúžiť práve na vyrovnávanie kvality života v regiónoch. Je to podľa vás o slovenskom myslení? Že si neveríme?
Je to presne o tom. Kolegovia v Čechách mi hovorili, že jedným z najväčších problémov pri čerpaní u nich bola nedôvera ľudí z kontrolných orgánov voči realizátorom projektov, keď automaticky predpokladajú korupciu. Takáto nedôvera znemožňuje spoluprácu na budovaní a posúvaní vlastnej krajiny.
Keď identifikovali príčinu problému, ktorou bola nedôvera, úrady sa postavili na stranu obcí, a teda na stranu vlastnej krajiny. V prípade malých nezrovnalostí sa v komunikácii s Európskou komisiou zastali svojich. A odvtedy sa veci začali meniť. Náš úradník na strane starostu ale nestojí.
Vysokú mieru nedôvery medzi ľuďmi v našej krajine ukazujú aj prieskumy verejnej mienky. Toto nám znemožňuje spoločne pracovať na tom, aby sme posúvali krajinu dopredu.
Ako je to s malými projektmi?
Máme možnosť pomôcť rozvíjať sa našim mestám a obciam aj cez malé projekty, ktoré sú veľmi nápomocné napríklad v Českej republike. Hovorím o miestnych akčných skupinách. Kolegovia nimi riešia rôzne situácie, komunitné projekty, pomôžu sociálne slabším rodinám a podobne. No u nás na Slovensku tieto miestne akčné skupiny naše riadiace orgány skôr blokujú ako ich podporujú.
Myslíte si, že v budúcnosti dokážeme aj my využiť skúsenosti za tých dvadsať rokov a všetky tieto spomínané veci zefektívniť a sfunkčniť?
Ja dúfam, že áno. Všetci vidíme, že niečo urobiť musíme. Napríklad, aj naši farmári sú tiež na kolenách, často dokonca v exekúcii. Počítali s platbami, na ktoré mali nárok, a stále ich nedostali.
Tu ide už aj o potravinovú bezpečnosť. Naši poľnohospodári sa stávajú neschopnými konkurovať ostatným farmárom z EÚ, pretože nemajú istotu týchto platieb. Nehovoriac o tom, že je tam druhý dotačný pilier, z ktorého by mohli čerpať ďalšie prostriedky na budovanie infraštruktúry, ale prístup k nim je neuveriteľne administratívne náročný a komplikovaný.
Máme drahé potraviny a nevieme podporu, ktorú EÚ ponúka, správne nasmerovať k našim poľnohospodárom. Hoci keď sa im bude dariť, aj naša potravinová bezpečnosť sa posilní.
Ako je to s plánom obnovy?
Popri štrukturálnych fondoch máme aj plán obnovy, ktorý je inak nastavený. Je to forma grantov aj pôžičiek, ale sú to peniaze, ktoré budeme ako Únia musieť raz splatiť. Je preto veľmi dôležité, aby sme tieto prostriedky naozaj použili na to, na čo slúžia. A majú slúžiť hlavne na veľké investičné a reformné projekty.
Dnes vieme, že sa napríklad z plánu obnovy majú stavať nemocnice v Martine, Banskej Bystrici a v Poprade. Navštívila som popradskú nemocnicu, kde mi jej riaditeľ vysvetlil, čo všetko robia pre to, aby sa tento projekt stihol. V Martine vidíme čoraz náročnejšiu situáciu plnú pochybností, že sa to vôbec uskutoční. To znamená, či peniaze, ktoré sme vyčlenili na túto nemocnicu, vôbec využijeme.
Chcem spomenúť Detskú fakultnú nemocnicu v Košiciach, ktorá je vo vážnom stave a potrebuje veľké investície. Na ňu sa však už neušlo. Nemocnica na Rázsochách sa po dlhých komplikáciách napokon ani nebude stavať.
Máme zdravotníctvo v katastrofálnom stave, no nie sme schopní využiť obrovské možnosti, ktoré máme na to, aby sme ho zlepšili. To isté sa týka aj iných oblastí, ako napríklad školstva, pričom si zásadne uvedomujeme nevyhnutnosť a dôležitosť kvalitného vzdelania.
Pri pláne obnovy dokonca hrozí, že o veľkú časť peňazí prídeme.
Áno, je to veľká otázka. Momentálne prebieha intenzívna diskusia medzi našou vládou a Európskou komisiou. Pýta sa na plnenie míľnikov a ochranu finančných prostriedkov pred korupciou a vyhodnocuje otázky týkajúce sa právneho štátu na Slovensku. Samozrejme, otázka právneho štátu je nesmierne vážna a treba jej venovať patričnú pozornosť. Na druhej strane, nemôžeme dovoliť, aby sa odoberaním eurofondov trestali členské štáty alebo zasahovalo do ich výlučných kompetencií. Európsky súdny dvor vo svojom rozhodnutí deklaroval, že jediným dôvodom pre odobranie má byť preukázaná nedostatočná ochrana finančných záujmov EÚ. Samozrejme, pri napĺňaní kritérií a míľnikov, ku ktorým sa členský štát zaviazal.
Prvého mája sme si pripomenuli 20. výročie vstupu do Európskej únie. Výhody nášho členstva sú zaiste nepochybné.
Samozrejme. Dnes si veľmi silno uvedomujeme, že to, že sme súčasťou EÚ, je pre nás dobré a prospešné. Spoločne budujeme ekonomické dobrá a staráme sa o bezpečnosť a mier. Naše možnosti pre rast a rozvoj sú vďaka nášmu členstvu oveľa väčšie. Neznamená to však, že by sme nemali byť kritickí k tomu, čo nefunguje dostatočne. Ako plnohodnotný člen by sme mali mať ambíciu meniť EÚ tak, aby neustále pamätala na dobro ľudí. A to znamená aj dôslednú ochranu hodnôt, na ktorých bola postavená.
Objednávateľ: Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Šafárikovo námestie 4, Bratislava 811 02, IČO: 00 586 846
Dodávateľ: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava 1 811 08, IČO: 35 790 253
