ALEXEJ FULMEK spoluzakladal denník SME a od začiatku stojí v čele vydavateľstva Petit Press.
Ktoré okamihy vo svojej kariére považuje za zlomové? A čo by zmenil, keby mohol? Po viac ako tridsiatich rokoch hovorí, že je potrebné diskutovať s konšpiromédiami.
Zhováral sa s ním Jozef Mozol.
V 90. rokoch ste patrili k hŕstke odvážnych novinárov, ktorí sa postavili režimu a v roku 1993 ste založili denník SME. Ako vyzerala vaša cesta?
Spolu s Karolom Ježíkom som bol dovtedy redaktorom denníka Smena. Po voľbách v roku 1992 Smena vyšla v čiernom rámiku ako parte, pochovávali sme Československo. Kritizovali sme Vladimíra Mečiara ako budúceho premiéra a upozorňovali sme na to, že asi dôjde k rozpadu federácie. Síce dnes to už mladí ľudia berú ako samozrejmosť, ale v tom čase to bol akt, ktorý rozdelil jednu krajinu na dve. Našťastie to prebehlo mierovou cestou, nie ako v bývalej Juhoslávii.
Mečiarova vláda sa nám pomstila hneď v prvý pracovný deň v roku 1993, kedy prišlo nové predstavenstvo štátnej akciovej spoločnosti, vláda zrušila privatizáciu Smeny a vyhodili nás. Oficiálne zdôvodnenie boli zlé ekonomické výsledky, ale keďže Smena zavŕšila rok 1992 s osemmiliónovým ziskom, všetci sme vedeli, že ide o politický akt. Boli sme na to pripravení, vedeli sme, že sa to stane, preto sme hľadali investora.
Našli sme Petra Vajdu a Prvú slovenskú investičnú skupinu, ktorý spolu s nami redaktormi, ktorí sme dali dohromady milión korún, investoval do projektu denníka SME. Prvýkrát vyšiel 15. januára 1993. Odvtedy pokračuje relatívne úspešný príbeh denníka SME aj vydavateľstva Petit Press doteraz.
Mali ste možnosť osobnej konfrontácie s Vladimírom Mečiarom?
Mečiar bol najskôr federalista a postupne sa z neho stal nacionalista. Bolo to s ním podobné ako s Robertom Ficom, ktorý najskôr chcel byť jadrom Európskej únie a teraz sa stáva jej kritikom typu Viktora Orbána.
S Mečiarom som robil rozhovor v čase, kedy bol kritikom nacionalistických tendencií Matice slovenskej a pôsobil na mňa celkom normálne. Hovoril veľa a bez prerušení, no pri prepisovaní rozhovoru som mal problém dať z toho dokopy súvislú vetu s obsahom. Toto bola jediná moja skúsenosť s ním, stretol som ho len raz v živote.
V novinách ste boli voči vláde kritickí a v tých časoch sa aj za bieleho dňa diali na ulici rôzne veci. Nemali ste o seba strach?
V deväťdesiatych rokoch sa spoločnosť veľmi zmafianizovala, tajná služba sa prepojila s mafiou a v roku 1995 sa uskutočnilo vyše tristo útokov bombových alebo so zbraňou. Na Slovensku sa diali veci, ktoré si dnes už ani nevieme predstaviť. Bolo to ťažké obdobie, počas ktorého boli novinári viac ohrození.
O to viac ma prekvapila vražda Jána Kuciaka, pretože som si myslel, že toto už nie je možné. Za Mečiarových čias boli vyhrážky novinárom bežné, preto sme pred redakciu postavili ochranku a potom sme ich už tak nevnímali. Incidenty, samozrejme, boli a určite mali novinári aj strach o svoj život, ale je to povolanie, pri ktorom odvaha musí byť prítomná.
Aký bol ďalší vývoj, pokiaľ vzniklo vydavateľstvo Petit Press, ako ho poznáme dnes?
Začiatky boli veľmi ťažké. Kým sme dosiahli prvý zisk, trvalo to do roku 1997 a súviselo to s tým, že sme postavili vlastnú tlačiareň. Bola to reakcia na to, že obidve vtedajšie tlačiarne v Bratislave, teda Danubiaprint aj Concordia nás odmietli tlačiť.
Tlačili sme preto v Komárne a urýchlilo to naše rozhodnutie postaviť vlastnú tlačiareň. Až potom sme začali byť ziskoví.
Pridávali sa k nám ďalší investori, v roku 1995 sme pohltili Smenu, z ktorej nás vyhodili a stúpli sme na náklad 60-tisíc eur. Vtedy mal desať percent akcií vo vydavateľstve aj Jozef Majský, ktorý sa doň dostal so Smenou. Odišiel v roku 1998, kedy ho Prvá slovenská investičná skupina vykúpila.
V roku 2000 po Mečiarovom období a po nástupe Mikuláša Dzurindu na post premiéra začali na Slovensko opäť prúdiť zahraničné investície. Ešte predtým sme začali investovať do regionálnej siete a skupovali sme malé regionálne píšuce redakcie. V roku 2000 sme sa dohodli na fúzii s vydavateľstvom Passau, ktoré tiež malo vybudovanú regionálnu sieť a vtedy vznikol Petit Press.
Za desiatky rokov pribudli rôzne dcérske spoločnosti, viaceré projekty. Stíhate mať o všetkom prehľad?
To nie je možné. V roku 2000 som navštevoval všetky redakcie v regiónoch a aj ich riadil. S Karolom Ježíkom sme na začiatku nemali ani sekretárky, šetrili sme a všetko robili sami. Ako sa vydavateľstvo rozrastalo, vznikal stredný manažment, neskôr top manažment. Dnes mám prehľad o číslach, viem, čo sa v každej oblasti deje, ale priamo ich neriadim.
Okolo vás sa vymenilo veľa ľudí, no vy stále ostávate na rovnakej pozícii. Nemali ste niekedy chuť skončiť?
Neviem, čo by som potom robil. Samozrejme, mal som niekedy chuť sa na to vykašľať, človek je unavený, hlavne čím je starší. Po šesťdesiatke už reálne začne strácať silu. Je treba vedieť, kedy odísť.
Keď sme zakladali denník SME, mal som 26 rokov, Karol mal 39 a Peter Vajda vyše 40 rokov. Som najdlhšie slúžiaci riaditeľ v médiách na Slovensku. Pýtali sa ma aj, prečo nepodnikám v inej oblasti. Toto mi ale dáva zmysel, baví ma to. SME zohralo a zohráva významnú úlohu v spoločnosti, bez SME by vyzerala inak.
Chystáte sa do dôchodku?
Ešte mám pár rokov, ale určite nechcem v tejto funkcii zomrieť. V 64 rokoch odchádzam do dôchodku.
SME je na trhu 31 rokov. Aké boli vaše najkrajšie a najťažšie chvíle počas jeho existencie?
Najťažšie boli odchody. Najskôr keď odišiel Karol Ježík, ktorý nešťastne spadol na toalete počas oslavy päťdesiatky Pavla Hammela a fatálne si zranil hlavu. A samozrejme potom aj odchod Petra Vajdu, ktorý zomrel po ťažkej chorobe. Odišli dvaja moji najbližší ľudia a ostalo to na mne.
Ťažké bolo aj keď nás v roku 1995 prestali tlačiť v Bratislave obe tlačiarne. Tak isto postaviť vlastnú tlačiareň, pretože to bol biznis, ktorému som vôbec nerozumel a tiež začiatok denníka SME v roku 1993.
Rovnako aj konkurenčný súboj s Passau a situácia po kríze v roku 2009, kedy sa inzertný trh prepadol o 30 percent. A samozrejme príchod Penty a odchod časti ľudí do Denníka N.
Radosť bola pri každom úspechu, vždy, keď sme sa rozširovali, keď sa z Petit Pressu stávalo špičkové vydavateľstvo. Dnes sme druhým najväčším vydavateľstvom na Slovensku.
Ako sa vám podarilo dostať Pentu z Petit Pressu?
Keď sme už vedeli, že Penta plánuje vstúpiť do vydavateľstva ako akcionár, od roku 2014 sme rokovali s Jaroslavom Haščákom. Od začiatku som mu vysvetľoval, že musí ustúpiť do minority, inak nebude možné firmu riadiť a odídem z vydavateľstva. To by som Petrovi Vajdovi neurobil, ale vedel som, že ak Penta neustúpi, bude to neriaditeľné. Nakoniec ustúpili, išli na 45 percent.
Potom sme sa krok po kroku snažili stláčať ich stále nižšie a nižšie. Napokon klesli na 39,5 percenta a Jaroslav Haščák súhlasil s vystúpením Penty z Petit Pressu. Vtedy sa veľmi uľavilo najmä redakcii, ktorá reputačne veľmi trpela, pokiaľ bola Penta akcionárom.
Aj keď treba povedať, že sa správali veľmi štandardne a profesionálne a spolupráca s nimi bola normálna. Ale vždy som hovoril, že nie sú dobrým akcionárom pre SME, lebo ničia dobrý imidž značky a svojím vstupom nám ešte aj vytvorili konkurenciu v podobe Denníka N. Nakoniec sa mi podarilo ich presvedčiť, aby svoje akcie predali, časť z nich kúpil manažment a našli sme Pluralis, ktorý teraz vlastní 34 percent akcií vydavateľstva.
Ako vnímate postavenie tradičných médií v dnešnej spoločnosti?
Každé voľby doteraz ukázali, že spoločnosť je rozdelená približne pol na pol a to sa nemení. Premiérom, či už Mečiarovi alebo Ficovi, sa v časti obyvateľov podarilo vzbudiť dojem, že mainstreamové médiá sú riadené niekým z Ameriky a vyvrátili vieru v štandardné médiá.
Súčasní politici komunikujú priamo cez sociálne siete a médiá vôbec nepotrebujú, čo je obrovská zmena.
Sme vo veľkom konkurenčnom boji s množstvom malých stránok, ktoré tiež vedia predávať inzerciu a tiež s gigantmi, ako je Google a Facebook, ktoré sťahujú veľa inzercie zo slovenského trhu. Napríklad tržby z volieb klesli oproti minulosti na 30 percent, lebo všetko ostatné sa presunulo na sociálne siete. Žijeme vo veľmi konkurenčnom prostredí.
Ako vidíte mediálny trh budúcnosti? Ustoja printové médiá situáciu?
Printové médiá dohárajú. Ja som vždy podporoval progres, obsah denníka SME bol na webe už v roku 1994, ešte kým to bola na Slovensku akademická sieť. V roku 1999 sme založili prvé online oddelenie, potom sme mali vlastnú stránku, boli sme prví, ktorí vytvorili blogy a začali spoplatňovať obsah, bez čoho vydavateľstvo nášho typu neprežije.
Dnes online verzia živí vydavateľstvo, printové SME je len ďalší distribučný kanál obsahu, ktorý redaktori tvoria pre online. Príjmy sa nám podarilo digitalizovať a vďaka tomu ešte žijeme.
Aká je situácia v regionálnych novinách MY? Čaká ich podobný osud ako printové SME?
V regiónoch je rezistencia printu vyššia, papier sa tam drží silnejšie. Neprechádzajú tak rýchlo na online verzie novín. Vývoj v regiónoch bude podobný ako v SME, ale posunutý asi o desať rokov.
Štandardné médiá majú dnes konkurenciu aj v alternatívnych, niekedy nazývaných aj konšpiračných médiách. Povedali ste, že s nimi treba viesť dialóg, ako ste to mysleli?
Som predsedom Asociácie vydavateľov a povedal som, že by mala byť otvorená aj pre vstup médií, ktoré sú nejakou skupinou považované za konšpiračné, lebo si myslím, že komunikácia je najdôležitejšia. Akonáhle nekomunikujeme, vznikajú nepriateľské až extrémne vyhrotené vzťahy.
Podmienkou je, že by boli auditované, štandardizovali by sa minimálne vo vydavateľských procesoch. Vznikol by tak istý typ transparentnosti a dialógu.
Neznamená to, ale že vnímam tieto médiá rovnocenne so štandardnými médiami. My máme jasnú ekonomiku, pri nich nie je jasné, kto ich financuje. Okrem toho je veľkým rozdielom profesionalita, my zamestnávame množstvo editorov, ktorí overujú informácie. Tieto redakcie sú malé, niekedy troj- či päťčlenné a chýba v nich ten profesionálny proces. Niektoré médiá možno nie sú primárne zamerané na šírenie dezinformácií, len nie sú dostatočne profesionálne.
Je lepšie s nimi komunikovať a vytvárať si názor v priamej konfrontácii.
Aký je dnešný čitateľ?
Nedá sa definovať jednotne, čitatelia sú rôzni. Zo štatistík vyplýva, že z 2,4 milióna čitateľov webovej verzie denníka SME je asi 100- až 120-tisíc takých, ktorí sa pravidelne na stránku vracajú a konzumujú z nej spravodajstvo.
Ostatní buď čítajú niektoré sekcie, napríklad šport, alebo prídu na stránku raz za týždeň či raz za mesiac. To sú ľudia, ktorí nemajú hlboký záujem čítať spravodajstvo a väčšinou sú to konzumenti informácií na sociálnych sieťach.
Z prieskumu pred piatimi rokmi vyplynulo, že pre 65 percent čitateľov do 26 rokov je hlavným zdrojom informácií Facebook. Nerozlišujú značky, ktoré informácie produkujú, nejaký algoritmus im urobí predvýber a dostávajú to, čo ich zaujíma bez ohľadu na zdroj.
Myslím si, že toto bude majoritný čitateľ aj do budúcnosti. Aj keď SME má stále vysokú spontánnu návštevnosť na hlavnej stránke, budeme musieť viac pracovať s tým, aby sme boli atraktívni na sociálnych sieťach, pretože mladá generácia chce všetko konzumovať veľmi rýchlo.
Aký je Alexej Fulmek v súkromí?
Trošku nervózny, keď učím 13-ročnú dcéru matematiku, čo si vyčítam. Som ale rodinný typ, veľa času sa snažím tráviť s manželkou a dvoma dcérami. Práca je významná a pri prvej dcére som v nej trávil dvanásť hodín denne a sľúbil som si, že pri druhej to nespravím, čo sa mi aj podarilo. Filozoficky najväčší zmysel človeka je mať deti.
