Ivana Debrecéniová (40) je už päť a pol roka onkologická pacientka. Lekári sa doslova čudujú, ako je možné, že ešte žije. Pýtajú sa jej, či má zmluvu s Bohom. Popri vlastnom trápení a obrovských bolestiach však nezabúda na iných.
Založila občianske združenie a pomáha onkologickým pacientom vždy, keď má na to energiu. Aktuálne už liečbu neprijíma, no stále túži po obyčajnom živote bez bolesti.
"Uvedomila som si, že čokoľvek robím, môže byť naozaj naposledy. Začala som si užívať život napriek chorobe," povedala.
Žijete už takmer šesť rokov s rakovinou, vďaka čomu všetko zvládate?
Myslím si, že je to vďaka chuti žiť. Jasné, že mi hlavou behali myšlienky, že zomieram, ale myslím, že som si to nikdy úplne nepripustila. Keď však človek päť rokov zomiera, zmieri sa s tým. K životu ma poháňal pocit, že čo ak sú toto posledné Vianoce? Čo ak je to posledný raz, kedy môžem vypiť tento čaj alebo zjesť toto skvelé jedlo? Čo ak som posledný raz vstala z postele?
V článku sa dozviete:
- Ako sa začala Ivanina dlhá cesta onkologickej pacientky,
- opis jej pocitov z ochorenia,
- ako zvláda už celé roky túto ťažkú situáciu,
- čo jej choroba do života dala,
- za čo je nesmierne vďačná,
- prečo po piatich rokoch boja odmietla ďalšiu liečbu,
- jej odkaz ľuďom.
Uvedomila som si, že čokoľvek robím, môže byť naozaj naposledy. Začala som si užívať život napriek chorobe. Vychutnávala som si ho. Uvedomila som si rýchlosť rozhodnutí. Mám veľmi veľa pekných zážitkov, ktoré mi táto choroba dala. Ale mám aj veľa ťažkých zážitkov. Skvelé zážitky sú síce krásne, no nie je z nich taký úžitok, ak to nie je bez bolesti.
Ako sa začala vaša cesta onkologickej pacientky?
V lete roku 2018 sa začali moje problémy. Naťahujem sa s nimi už takmer šesť rokov. Už by aj stačilo. Dosť nevládzem. Neznamená to však, že by som si ľahla do postele a prestala žiť. Nemala som extra závažné príznaky. Mala som občas hnačku po jedle, obsedantno-kompulzívnu poruchu a veľmi som chudla. Stále som vyzerala lepšie a lepšie, ľudia sa ma pýtali, čo robím, že tak dobre vyzerám.
Začala som vracať, prevracala som celý deň a celú noc. To sa po týždni zopakovalo zas. Myslela som si, že som zjedla niečo pokazené. Šla som k lekárke.
V reedukačných centrách má fungovať SOS linka pre deti, zamestnanci hovory nebudú ovplyvňovať Čítajte Odovzdala som vzorku stolice a zistili, že mám krvácanie. Nasledovali vyšetrenia ako kolonoskopia a gastroskopia. Medzitým mi narástol nádor na vaječníku, to bola metastáza. Potvrdili mi nádor na hrubom čreve.
Čo ste cítili, keď ste sa dozvedeli, že máte rakovinu?
Neverila som, ako sa mi mohlo niečo také stať. Veľakrát som počula o preventívnych prehliadkach, chcela by som ich dôležitosť odkázať ľuďom. Ľudia na to kašlú, kým majú iba náznaky, pretože sa boja, že by mohli mať rakovinu. Aj ja som sa toho v podvedomí bála. Nie je to však rýchla smrť. Dobrá voľba je ísť na preventívku a riešiť tráviace ťažkosti. Pretože z jedného nádoru sa dá dostať ľahšie, než z metastáz. Liečba nie je ľahká v ani jednom prípade.
