TRNAVA. Kedysi dávno-pradávno sa skialpová sezóna mohla vždy v decembri naplno rozbehnúť, v posledných rokoch sme však svedkami obdobia biedy snehu. Do akej miery tomu tohtoročnému poslednému mesiacu v roku pomohla nedávna premiéra Jakubiskovej Perinbaby 2, sme zisťovali priamo v teréne.
Nejasná a nejednoznačná sezóna v našich Tatrách, ktorá prináša nutnosť preukazov, aplikácií, povolení, zákazov a príkazov, otočila našu vlajkovú loď českej výroby s pohonom 4x4 smerom na západ. Rakúsko má veľa výhod a menej povinností. Predsa len, na hory sa idete vyvetrať a nie byť v strese, či ste ráno na mise všetko odfajkli.
Najspokojnejší národ
V nedávnej ankete vyhlásili Rakúšanov za najspokojnejší národ Európy, môžeme to iba potvrdiť. Minimálne tí, ktorí žijú tam hore nás viackrát o tom presvedčili. Či už išlo o majiteľku Gasthausu alebo vlekára na Pitztaler Gletscher, ktorý nás krátko pred záverečnou púšťa do najvyššej lanovky aj napriek tomu, že tourniket hovoril pravý opak.
Základom každej vydarenej akcie je mať hlavný cieľ, ktorý oblepíte čiastkovými plánmi. Wildspitze (3774 metrov nad morom) je najvyšším štítom Ötztalských Álp, zároveň druhým najvyšším vrcholom Rakúska. Po prvýkrát ho zliezli ešte v časoch, keď Ľudovít Štúr u nás na Myjave vyhlásil nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády.
Tatry zatvorili, v Alpách skialpová sezóna ešte zďaleka neskončila Čítajte Pre piatkové povinnosti s poslednou uzávierkou novín štartujeme až v sobotu skoro ráno, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrá voľba. Nestratíme tak žiadny deň iba presunom, pretože cestou sa zastavujeme na aklimatizačnom prieskume podmienok asi dve hodiny pred cieľom. Ten nás mal nakopnúť pre vyššie výšky nad morom.
Výhodou rakúskych Álp je to, že v ich blízkosti sú väčšinou diaľnice, takže nestrácate čas kľučkovaním v horských sedlách a priesmykoch ako vo Švajčiarsku či Taliansku. Z diaľnice zídeme pri mestečku Jenbach a asi po štvrťhodine jazdy už hádžeme mince do automatu na parkovisku pri jazere Achensee. Zatiaľ čo celú cestu nás sprevádzala iba zeleň ešte zelenšej trávy, vyššie to už bolo iné. Barenkopf má síce iba 1991 metrov nad morom, ale zdola z parkoviska je to rovných 1000 výškových metrov.
Deravý ako ementál. Na Wildspitze to bez lana ani neskúšajte + foto Čítajte Azuro, bezvetrie, sviežo a skialpinistka, ktorá sa akurát pri aute vyzúvala z lyžiarok nám vraví o tonách prašanu tam hore. No nechoď tam. Pásy nabíjame hneď pri aute a šliapeme najskôr lesnou cestou, neskôr cez zjazdovku zatiaľ neotvoreného dedinského strediska, okolo salaša priamo hore stromčekovo po ostrom nekonečnom výšvihu vo finále pod vrcholom Barenkopfu.
Za tri hodiny z parkoviska
Už od salaša vidíme, že „babenka“ nehovorila len tak do vetra, ako sme zvyknutí každú nedeľu o päť minút dvanásť. Predierame sa asi polmetrovým prašanom sypkejším ako sykavky u logopéda. Vrchol sme zdolali za tri hodiny, pri zapadajúcom slnku sme nikoho nestretli, všade sa rozkladal iba pokojný večer, ktorý na vŕšky padal, na sivé polia, v poslednom lúči...
Hlavami točíme 360 stupňov dookola, na stredoeurópsky čas zabúdame ako Červení kméri na ľudské práva v 70 rokoch minulého storočia.
Freeride v Stubai. Pripravte si lavínovú výbavu a euro na teplú sprchu Čítajte Lavínové ruksaky odistené, lavínové vyhľadávače v polohe „send“, naskakujeme na biele more. Zážitok prekladáme čajom na salaši, odtiaľ už bezpečne a plynulo po pripravenej zjazdovke na ďalší deň. Krátko po šiestej už zvoníme na dvere „booknutého“ Gasthausu v tirolskej dedinke Piösmes.
Ráno sa asi desať kilometrov presúvame na parkovisko Pitztal Gletcher, kupujeme si jednorázový Skitour ticket za 40 eur vlakom, ktorým sa v niekoľko kilometrovom tuneli dostávame hore na ľadovec aj s kopou lyžiarov, pretože až hore začína toto stredisko. Pri pohľade na to, čo všetko je možné preraziť do skaly sa hanbím hovoriť po slovensky, aby sa ma niekto vo vlaku neopýtal na tú našu, Dubnú skalu.
Približná trasa výstupu na Wildspitze, (zdroj: Peter Briška)Na Wildspitze treba byť naviazaní
Zlyžujeme z najvyššej lanovky, prešliapeme iba niekoľko výškových metrov do sedla, z ktorého zjazdíme do druhej doliny odkiaľ sa štartuje na Wildspitze. Tam nalepujeme pásy, nasadzujeme horolezecké sedáky a naviazaní na lane smerujeme nahor. Lano je nutnosť, pod Wildspitzte je ľadovec a kde je ľadovec, tam sú trhliny.
Cesta plná výhľadov, výšvihov, slnka a bezvetria v nás varí endorfíny ako automat kávu v reklame s Bradom Pittom. Pred koncom vyzúvame lyže a splitboard a posledné výškové metre už zdolávame v mačkách s cepínom v ruke a istení na lane. Dole zlyžujeme, čaká nás ešte výšvih späť do sedla a z neho sa spustíme priamo do strediska, kde musíte opäť nasadnúť na podzemku. Inak sa k autu odtiaľ neviete zostať.
Zaujala nás panoramatická kaviareň na najvyššom bode strediska, kam viedla lanovka. Samozrejme, na tú sme permit nemali, aj napriek tomu sme to skúsili. Vlekár nás upozornil, že náš jednorazový skipass na túto lanovku neplatí, no aj napriek tomu nás pozval na poslednú jazdu hore zadarmo. Vielen dank.
Hore užijeme ešte výhľady, po zjazdovke trielime dole a chytáme posledné podzemné spojenie smerom dole.
