NINA ZIBOLENOVÁ (26) pracuje pre Ligu za duševné zdravie a pôsobí ako peer konzultantka na psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice v Martine. Ako súčasť tímu odborníkov ponúka rozhovory pacientom a ľuďom s výzvami v oblasti duševného zdravia.
Približuje svoju vlastnú skúsenosť ako jednu z možností zotavenia sa a inšpiruje ľudí v tom, že plnohodnotne žiť sa dá aj napriek psychickým problémom.
Peer konzultanti, ktorí sa zotavili z duševného ochorenia, sú často označovaní za odborníkov na skúsenosť. V rámci rozhovoru dokážu ponúknuť nový pohľad na prežívanie duševného ochorenia a pomôcť ho lepšie zvládať. Často sú pre pacientov a ľudí so skúsenosťou inšpiráciou a oporou práve preto, že dobre vedia, čím si prechádzajú.
Aká je úloha peera v rámci tímu odborníkov?
Úlohou je byť podporou a nositeľom nádeje, že je možné sa z ochorenia zotaviť a aj napriek diagnóze žiť plnohodnotný život. Nie sme kompetentní klientom radiť, čo majú robiť, ale prinášame im vlastnú skúsenosť ako jednu z možností. Sprevádzame ich v hľadaní vhodnej pomoci.
Psychické poruchy vnímame ako zlyhanie, no zdolanie telesného ochorenia, ťažkej operácie či úrazu považujeme za hrdinstvo (rozhovor) Čítajte Čo musí spĺňať človek, aby sa mohol stať peer konzultantom?
V prvom rade je to vlastná skúsenosť, ale človek by si mal prejsť zotavením. Nehovorím o uzdravení, lebo nie každá porucha sa dá úplne vyliečiť. Napríklad ja budem mať svoju diagnózu do konca života, budem sa stále liečiť. Ale zároveň som zotavená a v remisii, teda bezpríznakovom období, a diagnózu som prijala a naučila som sa s ňou fungovať. Mám už nad ochorením nadhľad a som voči nemu kritická. Dôležité sú aj empatia, chuť pomáhať a komunikačné zručnosti.
V článku sa ďalej dočítate:
- Akým duševným ochorením si Nina prešla,
- ako vyzerá zoznámenie a komunikácia medzi peerom a klientom,
- či môže pomoc iným zhoršiť duševný stav peera,
- prečo sa s deťmi pracuje ťažšie a ako sa dá pomôcť ich rodičom,
- čo ľudia s psychickými problémami nechcú počuť od okolia.
Aká je vaša skúsenosť s duševným ochorením?
Mám skúsenosť s bipolárnou afektívnou poruchou, sebapoškodzovaním a bulímiou. Prvé problémy začali, keď som mala dvanásť rokov. Kým som si uvedomila, že mám problém, trvalo to niekoľko rokov a pomoc som vyhľadala až ako devätnásťročná.
Po určení diagnózy som začala brať lieky a skúšať, čo mi pomáha. Trvalo tri až štyri roky, kým sa mi podarilo dostať do remisie. Bola som viackrát hospitalizovaná, najviac mi pomohol pobyt vo Veľkom Záluží, kde som v psychiatrickej liečebni strávila dva mesiace. Bolo tam množstvo terapeutických aktivít.
Bola som na otvorenom oddelení, mohla som chodiť do parku, do obchodu, čo mi pomohlo nastaviť si denný režim. Chodila som na skupinové aj individuálne terapie.
Peerstvo vtedy ešte na Slovensku nefungovalo, ale zažili ste terapiu, ktorá by sa mu podobala?
