Dočkáme sa už v slovenskom zdravotníctve zmien, ktoré budú viesť k zefektívneniu práce v zdravotníckych zariadeniach a ktoré pocítia aj pacienti? Aké najväčšie nedostatky obsahuje vykonávací predpis k reforme? Bude slovenské zdravotníctvo dostupné len pre bohatých?
Na tieto aj ďalšie otázky počas online diskusie odpovedali MIRIAM LAPUNÍKOVÁ, riaditeľka Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici, SLÁVKA TROJÁKOVÁ, všeobecná lekárka, a PETER STACHURA, lekár a expert KDH pre zdravotníctvo.
Ako hodnotíte stav slovenského zdravotníctva?
M. Lapuníková: Závisí to od toho, z akého uhla pohľadu sa na zdravotníctvo pozeráme. Ja som z pohľadu svojej profesie spokojná. Za našu nemocnicu môžem o akútnej starostlivosti povedať, že ju dokážeme poskytovať vo veľmi širokom meradle.
Často sa porovnávame so zahraničím, aj v tomto prípade však môžem tlmočiť skúsenosti, že napríklad čakacie doby na urgentnom príjme u nás nie sú o nič dlhšie ako napríklad vo Švajčiarsku, krajinách Beneluxu či dokonca v Amerike.
P. Stachura: Slovenské zdravotníctvo nie je tragické, kolaps vyzerá inak. Možno sme ho zažili počas pandémie, keď bol nedostatok intenzívnych lôžok a niektorí pacienti, ktorí sa mali dostať k intenzívnej starostlivosti, sa k nej nedostali. Ale to bola výnimočná situácia a tá pominula. Slovenské zdravotníctvo aktuálne, v rámci svojich možností, plní funkcie, ktoré má.
Niektoré oblasti zdravotníctva sa ale stávajú stále viac nedostupnými. Napríklad, ide o špecializácie ako detská neurológia, psychiatria, ale aj pneumológia a ďalšie.
Stúpajú rôzne poplatky v ambulanciách aj nemocniciach, ktoré nie sú jasne zadefinované a dobre regulované. Nesmieme zabudnúť ani na finančný deficit, ktorý je v našich, najmä štátnych nemocniciach enormný. Je mnoho nemocníc, ktoré vyzerajú dezolátne a ako pacient sa tam nikdy nemôžete cítiť dobre.
S. Trojáková: Katastrofálny stav neznamená to, že pacient dlhšie čaká, ale to, že máme nedostatok personálu a lekárov. Vzhľadom na to, koľko sa do zdravotníctva nalieva peňazí, nerozumiem, prečo tento stav vznikol. Polovica lekárov v ambulantnej sfére je v dôchodkovom veku, títo ľudia v najbližších piatich – šiestich rokoch vypadnú a potom bude vidieť ten kolaps.
Ako vnímate návrh reformy zdravotníctva?
M. Lapuníková: Delenie nemocníc do piatich úrovní nemá zmysel, dokonca to môže byť na škodu napríklad pre Bratislavu, kde majú fungovať nemocnice na piatej úrovni.
Úroveň programov na piatej úrovni by mali zabezpečovať zariadenia, ktoré na to majú adekvátne materiálne, technické aj personálne vybavenie. Nemôžeme sa nasilu niečo koncentrovať na jednom mieste len preto, že chceme dosiahnuť piatu úroveň.
Napríklad, transplantácia pečene je výkon v piatej úrovni, ktorý sa však v Bratislave nevykonáva. Vykonáva sa v Banskej Bystrici, kde je zabezpečená piata úroveň programu.
P. Stachura: Celkový koncept optimalizácie nemocničnej siete podporujem. Je veľmi dôležitá preto, aby sa dlhé a náročné operácie neriešili v malých periférnych nemocniciach, ale ich koncentrovali do centier, ktoré by dosahovali určitú kvalitu. Dalo sa to ale spraviť jednoduchšie.
Vykonávací predpis, ktorý vyšiel k reforme, je z môjho pohľadu nevykonateľný a bude spôsobovať iba problémy. Sme majstri v komplikovaní, vymýšľame nové rozhodovacie komisie a zároveň sa na problematiku nepozeráme komplexne z pohľadu pacienta.
S. Trojáková: Reforma má vplyv na prácu ambulantných lekárov. My máme najmä strach, aby sme mali našich pacientov kam poslať. Pre nás navrhovaný systém zatiaľ nie je až tak zrozumiteľný a nedokážem povedať, či budeme vedieť správne zareagovať a poslať pacienta do úrovne, do ktorej patrí.
Vek zdravotníckeho personálu a lekárov sa neustále zvyšuje. Je to vypuklý problém?
P. Stachura: Je to veľký problém, v ktorom ale nie sme sami, podobne sú na tom aj iné krajiny. Najhoršie je to v prípade všeobecných lekárov a u sestier, ktorí sú pre celý systém nesmierne dôležití. Musíme urobiť všetko pre to, aby ich pozícia bola viac atraktívna pre študentov, aby chceli pracovať ako všeobecní lekári. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako chceme zmeniť nevhodný pomer všeobecných lekárov a špecialistov 1:3.
Mali by sme sa dostať aspoň na úroveň 50:50. Musíme odťažiť všeobecných lekárov od toho, čo by robiť nemali, napríklad predoperačné vyšetrenia, primárnu prevenciu, zbytočné byrokratické úkony a podobne.
Najväčší problém vnímam v prípade sestier. Pretože počet tých, ktoré vstupujú do systému pred štyridsiatkou, je alarmujúci. Musíme pritiahnuť mladé sestry do systému a udržať ich v ňom.
M. Lapuníková: V našej nemocnici až 120 sestier z 800 má 60 a viac rokov. Podobná situácia je vo všetkých veľkých nemocniciach. Je to alarmujúce číslo. Nestačí hľadať riešenia do budúcna, ak túto situáciu nebudeme aspoň čiastkovo riešiť hneď, nebudeme schopní zabezpečiť kontinuitu a akútnu zdravotnú starostlivosť pre pacientov. Čiastkovými riešeniami v tomto prípade môže byť presun kompetencií medzi jednotlivými kategóriami pracovníkov.
S. Trojáková: Lekári pred dôchodkom majú problém nájsť si za seba adekvátnu náhradu, nie je to otázka dvoch rokov, môže to pokojne trvať aj desaťročie. Vidím to dosť pesimisticky. Rezidenčný program je slabo podporovaný, administratívne náročný a finančne poddimenzovaný. V ambulancii mám mesiac rezidenta počas celej pracovnej doby a ohodnotených mám len 40 hodín.
Už na vysokých školách by mal byť odbor všeobecné lekárstvo viac propagovaný. Týždeň, ktorý majú študenti stráviť vo všeobecnej ambulancii počas tretieho či štvrtého ročníka v rámci praxe, je absolútna degradácia všeobecného lekárstva.
Môžu byť riešením lekári zo zahraničia?
P. Stachura: Nie som veľmi zástancom tohto takzvaného vyberania mozgov, lebo napríklad ukrajinskí lekári, ktorí prišli k nám, budú chýbať na Ukrajine. Takisto ako u nás chýbajú naši lekári, ktorí odišli do zahraničia. Mali by sme pracovať s tým, čo tu máme.
Náš problém je, že prevzdelávame personál, no nechávame mu stále rovnaké kompetencie. Napríklad, 90 percent praktických sestier asistentov ide študovať na bakalárky. To znamená, že k 2300 hodinám, ktoré museli študovať na strednej zdravotnej škole, pribudne 4600 hodín na vysokej škole. Toto je prevzdelávaný personál a luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť.
S. Trojáková: Kolegov z Ukrajiny hodnotím ako veľmi šikovných, no nábor personálu z iných krajín nie je cesta. My máme dosť zdravotných sestier, ktoré by boli využiteľné v systéme, ale tým, že sa musia dovzdelávať podľa rôznych nových konštrukcií, zatiaľ o to nestoja.
M. Lapuníková: V prvom rade by sme sa mali snažiť situáciu vyriešiť sami v rámci motivácie. Spoliehať sa na pomoc zahraničných kolegov je hazard, ktorý reálne nemôže fungovať.
Sú informácie o žalostnom materiálnom zabezpečení nemocníc, keď si pacient musí priniesť aj vlastný toaletný papier, pravdivé?
M. Lapuníková: Investície do infraštruktúry poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva sú minimálne. Zlý stav je preto faktom.
Vždy sme sa snažili investovať tam, kde je akútny pacient a kde je to dôležité. Pacient síce nevidí, ako vyzerá operačná sála, ale tam musí byť zachovaný najvyšší hygienicko-epidemiologický štandard. Rovnako sme sa snažili zrekonštruovať urgent, kde je absolútne kľúčová logistika akútneho pacienta. Investície idú primárne do najakútnejších oblastí a až v poslednom rade sa investuje do lôžkových oddelení, ktoré si pacient najviac všíma a ktoré najčastejšie hodnotí.
Hygienický štandard je dosť veľkou prekážkou. Na mysli mám dostupnosť sociálnych zariadení, ktoré zachovávajú intimitu pacienta. Nemocnice sa snažia pri rekonštrukciách reflektovať na tieto požiadavky.
Príbeh toaletného papiera je veľmi dlhý a nátura slovenského národa je rôzna. Ako príklad uvediem, že pri rekonštrukcii sociálnych zaradení sme inštalovali geberity a pravidelne každý mesiac musíme dopĺňať toaletné dosky, pretože nám ich niekto odšraubuje. Nehovoriac o veľkých baloch toaletného papiera, ktoré si ľudia jednoducho z nemocnice zoberú. Treba sa na to pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Potrebujeme aj edukovať slovenský národ.
V našej nemocnici to riešime tak, že každý hospitalizovaný pacient pri príchode dostane hygienický balíček s toaletnými potrebami a príborom, ktorý má k dispozícii.
P. Stachura: Globálnym problémom sú chýbajúce investície, pre ktoré sú nemocnice v stave, v akom sú. Príbor alebo toaletný papier by si však pacient do nemocnice skutočne nemal nosiť. Má ho dostať, sú to základné potreby. Je to lokálna zodpovednosť stredného manažmentu v zariadeniach a vec základnej ľudskej kultúry.
Bude slovenské zdravotníctvo onedlho len pre bohatých?
S. Trojáková: Nemalo by to tak byť a mali by sme spraviť všetko pre to, aby sa to nestalo. Nie som pesimista, že by bolo zdravotníctvo len pre bohatých, dôležité je to, aby sa ľudia k starostlivosti dostali v správnom čase, keď ju potrebujú.
Niektorí lekári začali vzhľadom na neustále rastúce náklady vyberať od pacientov poplatky, aby boli schopní zachovať štandard poskytnutej zdravotnej starostlivosti.
Na jednej strane kolegov chápem, no na druhej si myslím, že to nie je systémové riešenie. Musí byť stanovený systém, kedy sa poplatky môžu vyberať, kedy nie. Poplatkom sa ale v blízkej budúcnosti nevyhneme, to si treba uvedomiť.
M. Lapuníková: Toto je politická otázka. My si musíme zadefinovať potreby – čo by malo byť poskytované z verejného zdravotného poistenia, koľko ktorá vláda chce dať do zdravotníctva, a to súvisí s tým, ako orientované strany budú vo vláde. Od toho sa bude situácia odvíjať.
P. Stachura: Do zdravotníctva dávame menej peňazí ako iné vyspelé krajiny. V roku 2019 sme dávali 2000 eur na obyvateľa na rok, Česká republika 3100 eur a Rakúsko 5600 eur. Sú to obrovské rozdiely. Rozdiely v cenách liekov však už nie sú také zásadné, platy zdravotníkov postupne rastú, a to vytvára ďalšie pnutie na systém.
Máme len dve možnosti. Môžeme zdravotníctvo dofinancovať, bez toho to dokonca nebude možné, a musíme aj zvyšovať efektivitu. Veľmi dúfam, že slovenské zdravotníctvo nebude len pre bohatých. Pretože je postavené na solidarite bohatých, zdravých a mladých voči chudobným, chorým a starým ľuďom. Pokiaľ sa táto premisa a služba občanom vytratí, bude to zlé. Na to tu máme štát, aby nás chránil a vytváral určitý sociálny zmier.
