Úspech neprichádza len tak, niekedy je to riadny záletník, ktorý si posedí a zasa odletí, inokedy sa hrá hru na nedostupného, lebo človek naň musí vyčkávať a vyčkávať, brúsiť si trpezlivosť a okoreniť si život večným vzdychaním, lebo by ho rád videl a zblížil sa s ním. Pravda, potom sú aj výnimoční jedinci, výnimočné chvíle, lebo úspech priskočí hneď, akonáhle sa niečo vytvorí. Jedna pieseň, jedna maľba alebo jedna kniha a je rozhodnuté o všetkom. Tak podobne to vnímam aj v prípade autorky Sary Mie Velinskej, ktorá si jednoducho prikráčala do knižného sveta, nechala príbeh s názvom Prokurátor a ja, aby pobláznil mysle a srdcia a odvtedy sa čitatelia nevedia nabažiť a dúfajú, že kníh s jej menom bude len pribúdať a pribúdať.
Každý má svoju vlastnú cestu, po ktorej šiel a ona, Sara Mia, si tiež tak nejako vybrala tú svoju alebo cesta si vybrala ju? Ach, nech to radšej vysvetlí ona.
„Ak by si sa ma spýtala, ktorí spisovatelia vo mne prebudili chuť písať, odpovedala by som, že paradoxne práve tí, ktorých diela ma nudili. Svoj prvý román som napísala s kamarátkou asi v pätnástich, dodnes ho mám niekde uložený v šalátovom vydaní. Potom prišli štúdiá a ja som na písanie zabudla. Od detstva som čítala veľa. Bolo jedno, aké úžasné zážitky ma čakali, najviac som sa tešila na to, že sa zvalím do postele a otvorím knihu. Keď mi manžel daroval čítačku, začala som čítať v podstate pri všetkom (okrem práce) – pri dojčení, varení, dokonca aj pri fénovaní vlasov a umývaní zubov. Postupne som dospela do bodu, že ma už máločo uspokojilo, najmä pokiaľ išlo o ženské romány. A keď som natrafila na naozaj slabé diela, povedala som si – ak vyšlo toto, môžem vyjsť aj ja. No bola v tom, pravdaže, aj vôľa priblížiť čitateľom ‚justičný‘ svet a svet veľkých obchodov, ktoré možno navonok pôsobia ako nudné a strohé, a ukázať im, že aj v nich sa odohrávajú ozajstné ľudské príbehy.“
Aj vy už máte po krk dokonalých hrdinov, ktorí za každých okolností ukazujú len úsmev a ich láska je taká neuveriteľne sladkastá, až sa z toho človeku chce kričať a zažiadať si radšej niečo slané? Potom si možno prídete na svoje, len čo otvoríte knihu od Velinskej, lebo jej tvorba je iná. Je tam nedokonalosť ukrytá v dokonalosti.
„Právnické prostredie v pozadí a žiadna dokonalá láska či dokonalé bytosti. Ľudia z mäsa a kostí, aj so všetkými chybami, ktoré nikdy nezaobaľujem do falošnej prednosti v snahe neprísť o priazeň čitateľa. Moje hrdinky sa učia na vlastných chybách, ale milujú bezpodmienečne, čo ich robí, prirodzene, zraniteľnejšími. V čitateľkách vzbudzujú veľmi protichodné reakcie – pre niekoho sú ufňukané a slabé, pre iného sú dobrosrdečné a silné. A to je super. Znamená to, že majú punc ozajstnosti, že nejde o ploché alebo neuveriteľné postavy, vytvorené tak, aby sa všetkým páčili.“
Sara Mia Velinská sa doposiaľ čitateľskej verejnosti prihovorila prostredníctvom dvoch kníh, pričom tá druhá, ktorá dostala meno Pomsta, sa dá v podstate stále považovať za novinku. Na trhu nie je pridlho a slová v nej spísané vravia o všetkom, o láske aj nenávisti, o zradách aj sklamaniach, o silách aj slabostiach, a, samozrejme, aj o tej pomste. Hlavný hrdina Adam nemá ľahkú skúsenosť, srdce ho bolí ako šľak a vyrovnávať sa je s čím. A hlavná téma, nuž, tá je nesmierne dôležitá, stále ju treba pripomínať. A čo ňou je?
„Odpustenie. A tiež to, že niekedy v sebe musíme nájsť silu poraziť vlastnú podstatu, aby sme mohli byť šťastní. Ak nám niekto veľmi ublíži, krivda, ktorú cítime, je vlastne taká choroba. Nevieme sa s tým zmieriť, obviňujeme, trestáme, a to všetko v zúfalej snahe nájsť vnútorný mier. Lenže ten príde až vtedy, keď okolo seba začneme znova hľadať lásku a porozumenie. A to znamená aj odpúšťať. Je to veľmi prosté a zároveň jedna z najťažších vecí na svete. Pre ľudí ako Adam, nekompromisných a tvrdých, je to takmer nemožné. Dá sa povedať, že v sebe musel poraziť najhlbšie zakorenené reflexy, aby opäť našiel šťastie.“
Keďže písanie a čítanie sú dve prepojené činnosti, ja by som sa dokonca opovážila tvrdiť, že sú dve príbuzné, ktoré si možno občas aj lezú na nervy, ale jedna bez druhej ťažko vyžije, spýtala som sa Sary, ako je to momentálne s ňou. Či horí pre čítanie tak ako kedysi, či naň, nedajbože, nezanevrela, a ak horí, potom čo najradšej drží v rukách.
„V prvom rade sa musím priznať, že čítam podstatne menej ako voľakedy. Popri rodine, práci a písaní mi nezostáva veľa priestoru na čítanie. A keď už sa do niečoho pustím, tak je to spravidla dielo, ktoré prebudilo moju zvedavosť a verím, že ma obohatí. Obdivujem umenie Eleny Ferrante, Donny Tartt, Karin Slaughter. Asi pred šiestimi rokmi sa mi intenzívne páčila Colleen Hoover a som rada, že na Slovensku zažíva jej dielo v súčasnosti renesanciu. Osobne som jej Odvrátenú tvár lásky ocenila viac ako Končí sa to nami. Možno to bolo tým, že som po celý čas mala pocit, že ten druhý príbeh by bol ešte silnejší, ak by v ňom nebol Atlas. Zrejme pre mňa priveľmi relativizoval city k Rylovi. Mojimi srdcovkami navždy zostanú Krstný otec, Sto rokov samoty a Stehlík. Naposledy som sa začítala do románu Milá páně od Alberta Cohena, ktorý sa považuje za jeden z najväčších milostných románov 20. storočia. Cohen ho písal 30 rokov. Je to fenomenálne dielo o cudzoložnom vášnivom vzťahu, ktorý čelí nielen nepriaznivým spoločensko-politickým okolnostiam, ale aj vlastným nárokom. Zobrazuje sebazničujúcu stranu vášne. Samotný autor hovorí, že vášeň lásky je najvznešenejšie víťazstvo, aké môže človek poznať, a vždy končí najkrutejšou porážkou. Pretože to, čo žije, nie je to, čo trvá.“
Na Slovensku drieme veľa talentov, veď i Sara Mia je toho dôkazom, inak by celkom iste nevznikol článok, ktorý práve teraz čítate. Je tu rozmanitosť, romantika aj napätie, dráma a aj čosi pre mladých, kto chce, skutočne nájde, po čom čitateľská duša prahne. Velinská priznáva, že v priebehu posledných rokov sa do románov vytvorených slovenskými autormi ponorila len zriedkakedy, avšak nehľadajte za tým nič nekalé.
„Nie je za tým úmysel, jednoducho som sa k slovenskej tvorbe ešte nedopracovala. Dávnejšie som občas siahla po tvorbe Jany Pronskej, no za posledné roky sa mi dostali do rúk iba tri romány od dvoch slovenských spisovateliek. Z toho romány Mišky Brnkovej ma veľmi bavili a som presvedčená, že jej určite patrí jedinečné miesto na našom knižnom trhu. Ale plánujem sa v tomto smere polepšiť. Aktuálne mám na stole poviedkový román Niekto sa nájde od Duša Martinčoka. A pod ním na mňa čaká Poškvrnená od Teba, Miška. Obe knihy som si vyhradila na vianočný čas a nesmierne sa na ne teším.“
Nuž, a keď už bola reč o našej krajine ako takej, myslím, že obe sme sa zhodli, že knižný svet je možno menší, avšak všetko má výhody, všetko i to zlé je na niečo dobré.
„Pozitívum je, že v porovnaní s inými krajinami s obrovským trhom je aspoň čiastočne ‚skonzumovateľný‘, čiže dá sa z neho pomerne veľká časť reálne prečítať. Zároveň však našej knižnej ponuke nechýba pestrosť, čo veľmi oceňujem. Verím, že každý si tu vie nájsť to, čo mu ulahodí. Malé rozmery knižného trhu by mohli logicky znamenať, že cez filter prejde iba ozajstná kvalita. To je, pravdaže, utópia. Myslím si však, že aj to, čo znalci nazývajú „braky“, má svoje miesto v kníhkupectvách. Dôležité je, aby to bolo primerane vyvážené ponukou kvality. A úplne optimálne by bolo, ak by sa tá kvalita aj dostatočne zviditeľňovala na správnych miestach. Lenže knižný trh sa v podstate neodlišuje od iných obchodných trhov, takže na ňom platia rovnaké marketingové pravidlá. V dôsledku toho prirodzene trpia tesným priestorom na malom trhu najmä tie kvalitné diela, ktoré nemajú dostatočnú propagáciu. Do istej miery to vyvažujú sociálne siete, ktoré zviditeľňujú aj ‚neviditeľné‘. Tie však majú tiež svoje úskalia.“
Človek je prirodzene zvedavý, či sa autorka viac prikláňa k oblasti práva, ktorú nám tak dobre sprostredkovala v knihe Prokurátor a ja a či sa skôr stotožňuje s oblasťou veľkých obchodov, v ktorom sa peniaze krútia a krútia a krútia.
„K obom mám veľmi neutrálny profesionálny vzťah. Mám rada právo, ktoré ‚vonia človečinou‘, čo sa o práve obchodných spoločností nedá povedať, však? Na druhej strane trestnoprávna prokuratúra síce narába s ľudskými osudmi, no skôr z tej negatívnej strany - stretáva sa denne s ľudským nešťastím a zlom. Navyše, slovenská prokuratúra má dodnes svoje smutné limity, na ktoré som sa snažila v knihe poukázať. Priala by som Slovensku, aby malo viac Andrejov Melznerov. V každom prípade tá oblasť práva, ktorá mi je najbližšia (hoci v nej už nepôsobím), sa objaví až v ďalšom románe.“
Knihu "Prokurátor a ja" kúpite TU
A keď už sa spomenuli možné ďalšie diela, Sara trošilinku prezradila, do čoho sa fantáziou zahryzne nabudúce a poviem vám, je sa skutočne prečo tešiť. Neviem, či bolo správne, že to povedala, lebo teraz budeme viacerí dychtivo rátať dni, až dokončí, čo dokončiť má.
„Pripravujem voľné pokračovanie Prokurátora. Stretneme sa v ňom s Ninou a Andrejom, no v hlavnej úlohe sa tentoraz predstaví Ninin brat. Prezradím iba, že bude tvoriť neobvyklý, až šokujúci pár so ženou, ktorá by pre neho mala byť nedosiahnuteľná. Ich láska bude pre ňu znamenať Damoklov meč a pre neho záchranu.“
Michaela Mihoková
spisovateľka
