BOBROV. Zvoní mi budík. Je pondelok ráno, krátko po pol štvrtej a ja musím vstať. Nevládzem. Zdá sa mi zbytočné v tejto chvíli uvažovať o tom, kam sa podel môj zdravý úsudok, keď sa mi zdalo ako dobrý nápad stať sa na jeden deň dojičkou kráv, a tak aspoň kalkulujem, kde viem ušetriť čas a vstať z postele aspoň o 20 minút neskôr. Pôjdem rovno v pyžame?
Nie je krava ako krava
Síce s ťažkosťami, ale o hodinu, a treba spomenúť, že najmä pre veľkú zimu, už rezko kráčam po areáli Podielnického roľnícko-obchodného družstva v Bobrove, ktoré má okrem kráv na mlieko aj najväčší sad kanadských čučoriedok na Orave.
Tentokrát sa v duchu chválim, že som si namiesto pôvodne plánovaných tenisiek predsa len vzala čižmy.
Pevne však verím, že to, čo mi pod nohami práve čvachtá, je stále len blato, vo vzduchu totiž zreteľne cítim hnoj. Po povinnej rannej káve a krátkej inštruktáži si nasadím gumené rukavice a vojdem do dojárne. Odor hnoja ide za mnou. Krútim nad tým nosom, ale rýchlo si zvyknem.
Po oboch stranách veľkej miestnosti je dojacie zariadenie pre kravy a v strede priestor pre dojičky, a teda dnes aj pre mňa. Pracuje ich tu dokopy päť a každý deň sa po dvojiciach striedajú. Najmladšia má okolo tridsiatky, štyri sú tesne pred dôchodkom.
V článku sa dozviete aj:
- Kedy chcela naša redaktorka v maštali zvrešťať a prečo to neurobila?
- Kto sa bál viac? Ona kravy alebo krava jej?
- Koľko kg mliečnych výrobkov skonzumuje priemerný Slovák?
„Nie je to veľmi atraktívne zamestnanie a ostane len ten, kto má zvieratá naozaj rád,“ hovorí zoologička Mária Ptačinová.
O tom, že kravu som v živote videla možno desaťkrát, a nedotkla som sa jej ani raz, nieto ju ešte skúšala dojiť, zatiaľ takticky mlčím.
