František Trungel má už 53 rokov, no kopačky na klinec sa zavesiť nechystá. Popri práci pravidelne oblieka dres malebnej dedinky Temeš v okrese Prievidza, niekedy vypomôže aj áčku v Nitrianskom Rudne.
„Víkend bez futbalu si neviem predstaviť. Aj po päťdesiatke sa potrebujem hýbať. Žena to síce bude ťažko znášať, no ak Boh dá a zdravie bude slúžiť, rád to potiahnem aj do šesťdesiatky,“ prezradil futbalový veterán, ktorý v najvyššej slovenskej súťaži hrával za Prievidzu, Dunajskú Stredu či Púchov.
Rýchlosť nahrádza skúsenosťami
Fanúšikovia si ho pamätajú ako výborného hlavičkára. Ako obranca veľa gólov nedával, no keď sa mu podarilo nejaký streliť, stál za to.
„Momentálne už s mladými chlapcami v rýchlosti nestíham, ale snažím sa ich prekabátiť skúsenosťami. V Temeši máme malé ihrisko, takže mi len tak neujdú. Keď do toho pridám srdiečko a bojovnosť, ide to,“ pousmial sa.
František Trungel sa po prvýkrát stretol s futbalom ako chlapec v rodnej obci Maňa. Po prechode okresnými súťažami prestúpil do Vrábeľ, kde už ako 17-ročný hrával divíziu.
„Vtedy bolo také pravidlo, že na ihrisku musel byť jeden mladík. Bola to pre mňa veľká skúsenosť do ďalšej kariéry,“ dodal.
Po vojenčine dostal ponuky z Dunajskej Stredy, Interu Bratislava i Nitry.
„Pokúšali ma Dragúň i Adamec. Nakoniec som sa rozhodol pre Dunajskú Stredu. Boli to pekné časy, hralo tam veľa Maďarov, ale boli sme dobrá partia. Prišlo však zranenie, osem mesiacov som stál,“ zaspomínal.
