Ľubomír Višňovský prezradil, ako to fungovalo v ére zlatej generácie slovenských hokejistov, kto bol lídrom v kabíne, ale aj to, čo chýba súčasným hráčom.
Čo pre vás znamenalo, keď ste si po skončení klubovej sezóny išli zahrať za národný tím na šampionát?
– To, že pôjdete reprezentovať, je najviac, čo môžete pre svoju krajinu urobiť. Keď zažijete úspech, je to nádherný pocit. Raduje sa s vami celé Slovensko. Keď sme získali prvú medailu v Petrohrade a prišli sme domov, bolo to neuveriteľné. Ľudia nás považovali za bohov. Všade nás vítali, nosili na rukách a mojkali. Je to zadosťučinenie za všetko, čo som odmalička robil. Je to výsledok toho, že sme niečo robili dobre a správne.
Začali sa slovenskí hráči z NHL po zisku striebornej medaily v Petrohrade 2000 inak stavať k reprezentácii?
– Určite áno. Bol to veľký skok. Už sa nechodilo do reprezentácie s tým, že nejako dopadneme. Zistili sme, že môžeme vyhrávať medaily. Zrazu všetci chceli ísť na majstrovstvá sveta. Aj hráči, ktorí boli zranení. Kto mohol, vždy prišiel. Bolo to obdobie, keď sme mohli stále bojovať o medaily.
Niekedy sa hokejisti po sezóne vyhovárajú na únavu či zranenia, alebo na to, že nemajú zmluvu na ďalší ročník. Ocitli ste sa niekedy v situácii, že ste príchodom na šampionát riskovali svoje zdravie či kariéru?
– Vždy riskujete. Môžete sa zraniť tak, že na pol roka vypadnete a už sa nikdy v živote nemusíte dostať do formy. Nikdy som sa na to nepozeral. Keď som mohol, vždy som prišiel. Hoci som mal toho niekedy plné zuby. Tiež som niekedy chcel mať pokoj, zobrať sa na mesiac k moru a oddychovať. Šampionát to vždy oddialil a pripravíte sa o mesačnú regeneráciu. Reprezentácia mi však vždy niečo dala a chcel som jej to vrátiť.
Na začiatku tisícročia, keď reprezentácia získala na majstrovstvách sveta tri medaily, sa vraj hráči z NHL dohadovali na konci sezóny, kto pôjde reprezentovať. Ako to fungovalo?
– Boli sme partia, ktorá si medzi sebou písala a telefonovala. O niektorých hráčoch som vedel dopredu, že pôjdu na šampionát, iní sa rozhodovali dlhšie. Je to každého osobná vec. Nikto nemôže ísť nasilu. Treba osloviť hráča, povedať, akú bude mať v tíme funkciu a záleží na ňom, či ju prijme. Nie je dôvod, aby ho niekto osočoval a urážal. Keď som šiel na šampionát do Halifaxu 2008, nepozeral som sa na nikoho a povedal som si, že idem. Potom prišli aj Andrej Sekera a Marcel Hossa. Boli sme traja z NHL. Vedel som, do čoho idem, akú úlohu budem mať. Nikdy som sa nepozeral, že ten nejde, tak nejdem ani ja.
Celý rozhovor Juraja Berzediho s legendárnym Ľubomírom Višňovským čítajte v mimoriadnej prílohe MS v hokeji 2019, ktorá vychádza v tomto týždni v týždenníkoch MY
