Týždenníky MY so špeciálnou prílohou k MS v hokeji 2019
Pre Tomáša Tatara je tohtoročný svetový šampionát piatym v kariére.
Už dávno sú preč časy, keď medzi dvadsiatkou najproduktívnejších hráčov v NHL boli aj traja slovenskí hokejisti. A tí najlepší dokonca atakovali stobodovú hranicu.
V súčasnosti je najproduktívnejším Slovákom v najlepšej hokejovej lige na svete Tomáš Tatar, ktorý v základnej časti strelil 25 gólov, ku ktorým pridal 33 asistencií.
Tomáš Tatar. (zdroj: Foto: SITA)Hoci s 58 kanadskými bodmi skončil útočník Montreal Canadiens až na 77. mieste v celej NHL, na domácich majstrovstvách sveta bude najväčšou slovenskou útočnou hviezdou.
„Som rád, že som na Slovensku a po dlhšej prestávke si oblečiem reprezentačný dres,“ boli prvé slová Tatara po príchode na zraz.
Je oddýchnutý
Za národný tím naposledy hral v roku 2015 na majstrovstvách sveta v Česku. Po štyroch rokoch prišiel na reprezentačný zraz s úsmevom a v pohode.
„Som oddýchnutý. Po osemdesiatich zápasoch v NHL som bol doudieraný, takže trochu oddychu mi padlo vhod,“ priznal 28-ročný útočník.
„Hrať pred slovenskými fanúšikmi bude špeciálne,“ dodáva.
Slovenskí fanúšikovia začínajú byť pred majstrovstvami sveta plní optimizmu. Účasť na šampionáte potvrdili viacerí hráči z NHL.
Okrem Tatara s Pánikom aj Andrej Sekera a Christián Jaroš, tiež to sú Martin Marinčin a Erik Černák s Markom Daňom.
„Či budeme hrdinami? Ťažko povedať. Chceme dosiahnuť dobrý výsledok. Za posledné roky sa to nepodarilo, čo je obraz nášho hokeja,“ naznačil Tatar.
Pred vlastnými fanúšikmi chceme hrať pekný hokej
Slovenský výber naposledy postúpil do štvrťfinále na šampionáte vo Švédsku a Fínsku v roku 2013, čiže rok po zisku strieborných medailí.
„Netreba mať veľké oči, že je to domáci turnaj. Pred vlastnými fanúšikmi chceme hrať čo najkrajší hokej. Dôležité je, aby tam bola bojovnosť a srdiečko,“ zdôrazňuje slovenský útočník.
V reprezentácii sa od neho budú očakávať najmä góly, hoci na poslednom svetovom šampionáte, na ktorom hral, nedal žiadny.
„Každý chce dať gól. Tiež ho chcem dať aj ja. Obranné systémy sú každým rokom prepracovanejšie. Výsledky už nebývajú tak divoké ako kedysi,“ načrtol Tatar.
Slovenská kabína je bonusom
Viacerí jeho spoluhráči ho označujú za hráča, ktorý stmeľuje kabínu. Po príchode na reprezentačný zraz sa tešil aj na fungovanie v nej.
„Milujem spoluhráčov v Montreale, sú to skvelí chlapi. Je však rozdiel prísť do kabíny, kde sú samí Slováci. Slang a vtipy sú celkom iné. Slovenská kabína je hokejový bonus,“ tvrdí Tatar.
Niektorí hokejisti nesledujú, ktorí hráči sú v nominácii. Iných zaujímajú mená spoluhráčov, ale aj predošlé výsledky. „Hokej ma baví a zaujíma. Sledujem reprezentáciu aj počas sezóny. Zaujímalo ma, ako sa tím formuje. Čím viac hráčov zo zámoria, tým lepšie. Hráči z NHL sú pomocou pre každú krajinu, nielen pre Slovensko,“ prezradil rodák z Ilavy.
Z Černáka vyrastá veľký obranca
Bude zaujímavé sledovať, s ktorým krídelníkom na šampionáte nastúpi.
Do úvahy prichádzajú hráči ako Richard Pánik, Ladislav Nagy či Samuel Buček.
„S kým budem hrať, nechám na trénerovi. Buček je mladý talent a viem, že sa mu v sezóne darilo. Takíto hráči môžu svoj hokejový limit posunúť ešte v zámorí. Skvelým príkladom je Erik Černák,“ poznamenal Tatar.
Dvadsaťjedenročný Černák sa usadil v zostave Tampy Bay. Víťaz základnej časti však v prvom kole play-off vypadol s Columbusom. Černák tak posilnil slovenskú reprezentáciu.
„Keď som proti nemu nastúpil, vždy hral ukážkovo. V priebehu jedného roka sa vyšvihol a vyrastá z neho veľký obranca. To isté môže urobiť aj Buček,“ naznačil Tatar.
To, že sú v play-off NHL viaceré nečakané výsledky, nie je pre slovenského útočníka žiadnym prekvapením.
„NHL je vyrovnaná ako nikdy v živote. Ak do každého zápasu nepôjdete naplno, máte smolu. Tampa chytila zrejme tím, proti ktorému sa im hralo horšie, a stratégia, ktorú zvolili, im nevyšla,“ reagoval Tatar.
Po štyroch rokoch si obliekol reprezentačný dres v dvojzápase proti Česku. Žiaľ, oba súboje skončili v náš neprospech.
„Je to federálny rival a tieto súboje sú vždy vybičované. Snáď si chuť napravíme na šampionáte,“ dodáva.
JURAJ BERZEDI, IM
Višňovský: Domáci šampionát 2011? V tíme bola negatívna energia
Má zlatú, striebornú i bronzovú medailu z majstrovstiev sveta. Hral aj na domácom šampionáte v roku 2011. ĽUBOMÍR VIŠŇOVSKÝ patril v novodobej ére medzi najlepších slovenských hokejových obrancov.
Ľubomír Višňovský prezradil, ako to fungovalo v ére zlatej generácie slovenských hokejistov, kto bol lídrom v kabíne, ale aj to, čo chýba súčasným hráčom.
Čo pre vás znamenalo, keď ste si po skončení klubovej sezóny išli zahrať za národný tím na šampionát?
– To, že pôjdete reprezentovať, je najviac, čo môžete pre svoju krajinu urobiť. Keď zažijete úspech, je to nádherný pocit. Raduje sa s vami celé Slovensko. Keď sme získali prvú medailu v Petrohrade a prišli sme domov, bolo to neuveriteľné. Ľudia nás považovali za bohov. Všade nás vítali, nosili na rukách a mojkali. Je to zadosťučinenie za všetko, čo som odmalička robil. Je to výsledok toho, že sme niečo robili dobre a správne.
Začali sa slovenskí hráči z NHL po zisku striebornej medaily v Petrohrade 2000 inak stavať k reprezentácii?
– Určite áno. Bol to veľký skok. Už sa nechodilo do reprezentácie s tým, že nejako dopadneme. Zistili sme, že môžeme vyhrávať medaily. Zrazu všetci chceli ísť na majstrovstvá sveta. Aj hráči, ktorí boli zranení. Kto mohol, vždy prišiel. Bolo to obdobie, keď sme mohli stále bojovať o medaily.
Ľubomír Višňovský. (zdroj: Foto: TASR)Niekedy sa hokejisti po sezóne vyhovárajú na únavu či zranenia, alebo na to, že nemajú zmluvu na ďalší ročník. Ocitli ste sa niekedy v situácii, že ste príchodom na šampionát riskovali svoje zdravie či kariéru?
– Vždy riskujete. Môžete sa zraniť tak, že na pol roka vypadnete a už sa nikdy v živote nemusíte dostať do formy. Nikdy som sa na to nepozeral. Keď som mohol, vždy som prišiel. Hoci som mal toho niekedy plné zuby. Tiež som niekedy chcel mať pokoj, zobrať sa na mesiac k moru a oddychovať.
Šampionát to vždy oddialil a pripravíte sa o mesačnú regeneráciu. Reprezentácia mi však vždy niečo dala a chcel som jej to vrátiť.
Na začiatku tisícročia, keď reprezentácia získala na majstrovstvách sveta tri medaily, sa vraj hráči z NHL dohadovali na konci sezóny, kto pôjde reprezentovať. Ako to fungovalo?
– Boli sme partia, ktorá si medzi sebou písala a telefonovala. O niektorých hráčoch som vedel dopredu, že pôjdu na šampionát, iní sa rozhodovali dlhšie. Je to každého osobná vec. Nikto nemôže ísť nasilu. Treba osloviť hráča, povedať, akú bude mať v tíme funkciu a záleží na ňom, či ju prijme. Nie je dôvod, aby ho niekto osočoval a urážal. Keď som šiel na šampionát do Halifaxu 2008, nepozeral som sa na nikoho a povedal som si, že idem. Potom prišli aj Andrej Sekera a Marcel Hossa. Boli sme traja z NHL. Vedel som, do čoho idem, akú úlohu budem mať. Nikdy som sa nepozeral, že ten nejde, tak nejdem ani ja.
Patríte k členom zlatej generácie. Aké to bolo hrať s hráčmi ako Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Miroslav Šatan či Peter Bondra?
– Som šťastný človek, že som v tejto generácii mohol hrať. Skočím však o pár rokov dozadu. Začínal som pri hráčoch ako Jozef Daňo, Ľubomír Sekeráš, Ľuboš Kolník, Zdeno Cíger, Ján Varholík, Stanislav Jasečko či Jerguš Bača. Obkukával som od nich veci, aby som bol lepší hráč. Boli to kvalitní hokejisti a chýbal im malý krok k tomu, aby sa dostali medzi najlepšiu štvorku. V Petrohrade sme to dokázali ako kolektív. Nemali sme veľa hráčov z NHL. Miro Šatan nás mentálne podporil, tréner Ján Filc zase vyhecoval. Každá generácia mala svoje čaro. Tá zlatá mala to svoje medailové.
Neskôr bol svetový šampionát na Slovensku. Hviezdna zostava bola pod veľkými očakávaniami, ktoré napokon nesplnila. Nepostúpila ani do štvrťfinále. Prečo?
– Bol to domáci tlak, veľmi sme chceli. Čím viac sme chceli, tým viac to nešlo. Mali sme sa na to vykašlať a nepripúšťať si to. Prišiel som na rozbehnutý šampionát, keď sme s Anaheimom v play-off NHL vypadli s Nashvillom. Mal som ťažkosti s ramenom. V slovenskom tíme bola zlá nálada. Už keď som prišiel, cítil som tú negatívnu energiu, ktorá sa nakoniec niesla počas celého turnaja. Všetko zrejme odštartovalo, keď z tímu odišiel Richard Zedník, ktorý sa neskôr vrátil.
Hovorí sa, že vtedajší tréner reprezentácie Kanaďan Glen Hanlon nerozumel slovenskej mentalite a tiež, že mal v rozhodujúcich momentoch zviazané ruky. Čo si o tom myslíte?
– To nie je o mentalite. V tom kádri bolo dvadsať hráčov zo zahraničia, ktorí vedia, ako to funguje v cudzine. Keby kanadský kouč učil 15-ročných chlapcov, mentalita môže byť dôležitá, ale nie u dospelých chlapov. Ale je pravda, že Hanlon nemal plnú moc.
A kto ju mal?
– Nechcem sa k tomu príliš vracať, je to za nami. Nemyslím si však, že mal stopercentnú právomoc robiť všetko, čo by chcel. Bol tam niekto iný, je to môj názor. Veľa ľudí so mnou nemusí súhlasiť. Keď to nie je pravda, tak sa ospravedlňujem.
Ako to fungovalo v kabíne medzi toľkými hviezdami? Bola v nej boj o moc? Kto jej vládol a kto držal mužstvo pohromade?
– Keď je veľa kohútov na jednom smetisku, môže to byť problém. Mali sme kapitána, ktorý to držal na ľade i v kabíne a vždy sme ho rešpektovali. Či to bol Miro Šatan, Paľo Demitra alebo niekto iný. V kabíne sú hráči, ktorí mixujú pesničky, iní rozprávajú príbehy či vtipy. Každý mal svoju funkciu. Nemuseli sme si to dohadovať, bolo to prirodzené. Mali sme veľkú zábavu aj mimo ľadu. Bola radosť chodiť reprezentovať.
Partia sa utužuje rôznymi spôsobmi. Aj tak, že spoluhráči zájdu na večeru, pivo či diskotéku. Ako to fungovalo za vašej éry?
– Mali sme to všetko. Nebudem klamať. Chodili sme na večere, pivo i diskotéku. Bolo to vždy s mierou. Áno, našli sa hráči, ktorí išli aj na individuálne akcie, napríklad na šampionáte v Halifaxe, ale za to už nemôžem zodpovedať. Keď sme mali voľný deň, išli sme si sadnúť, dali si dve či tri pivá a o desiatej sme boli v posteli. Samko Petráš s Miškom Malinom (vtedajší kustódi reprezentácie – pozn. red.) nás vždy našli na izbe. Ešte za dávnejších čias, keď som začínal, sa niekedy stalo, že sa večierka nedodržala. Keď som šiel na šampionát, vždy som tie dva týždne vydržal. Aj počas kariéry som cez sezónu dodržiaval životosprávu. A v lete som si užil, zábavu i alkohol.
V čom je súčasná hokejová reprezentácia iná v porovnaní s vašou?
– Veľmi nad tým rozmýšľam. Sledujem zápasy dorastencov Slovana, kde trénuje môj brat Tibor, ale aj slovenskú ligu či KHL. Možno so mnou nebudú všetci súhlasiť, mám však dojem, že tí chlapci sú všetci takmer rovnakí. Idú stokilometrovou rýchlosťou popri mantineli, dostanú puk a vystrelia. Naučené majú tri prihrávky. Chýba im kreativita. Keď niekto urobí prekvapivú kľučku, zrazu je viditeľný a je to rozdielový hráč. V mojich časoch sme takých mali vždy minimálne desať.
Kto vás v mladosti naučil kreatívne myslieť?
– Keď som bol malý chlapec, v Topoľčanoch ma trénoval Ján Kiš. O rok starších, kde hrávali Miro Šatan či môj brat, mal Jozef Nemec. Tréner mi dal neuveriteľnú kondíciu, naučil nás výborne korčuľovať a ukázal, ako máme byť na ľade kompaktní. Neučil nás herný systém. Kde som sa najviac učil? Na sídlisku. Po tréningu som šiel za bytovku, kde som hral štyri hodiny hokej. Boli tam starší chlapci, sledoval som ich kľučky, prihrávky a učil sa ich. Kreativitu a myšlienku som získal vonku na ulici.
S partiou bývalých hokejistov hrávate aj teraz. Nedávno ste hrali aj proti hokejistom Slovana, ktorí sa pripravovali na majstrovstvá sveta. Dokonca ste ich aj zdolali. Ako je to možné?
– Je to zvláštne, keď bývalí hokejisti, ktorí idú raz za týždeň na ľad, zvíťazia nad aktívnymi hráčmi. Oni si vedia nakorčuľovať do pásma, ale veľakrát im v rýchlosti zavadzia puk. Prídu po určitý moment, v ktorom nevedia, čo robiť ďalej. A zrazu puk príde k nám. Spoza mantinelu sa pozeral jeden fanúšik a po zápase mi hovorí – hoci ste boli oveľa pomalší, na vaše akcie bola radosť sa pozerať. Nechcem nikoho urážať, ale toto je problém v slovenskom hokeji. Hráčom chýba individuálna činnosť. Prečo bol Žigmund Pálffy taký výnimočný? My sme videli hokej o sekundu rýchlejšie ako súčasní hráči. Pred nami však bol Žigo, ktorý ho videl ešte o pol sekundy skôr.
Svoju poslednú sezónu ste odohrali v Slovane Bratislava. Cítili ste po návrate domov veľký rozdiel oproti zámoriu?
– Áno, môj štýl hokeja bol odlišný. Nechcem sa príliš vyzdvihovať. Už som si s nimi však nerozumel. Ako obranca som sa dostal do šance raz, možno dvakrát za zápas. A vtedy som mal pol sekundy na to, aby prihrávka prišla v správny moment. V Slovane som bol za zápas aj päťkrát v pozíciách, odkiaľ som mohol skórovať, ale, bohužiaľ, tí chlapci ma nevideli.
Nezabíjajú u mladých hráčov kreativitu aj tréneri, ktorí často vyžadujú, aby riešili herné situácie tak, ako ich vidia oni?
– To nie je o tréneroch. Súčasným chlapcom chýba to, čo sme zažívali na ulici. Pozerať sa na starších, odpozorovať finty, vonku si ich natrénovať a potom, keď prídu na ľad, môžu protihráčov prekvapiť. To je to, čo tréner nemôže naučiť. Keď idú traja na dvoch, je tisíc kombinácií, ako to môžete spraviť. Tréner vám ich nikdy nepovie. Je to na kreativite hráča.
Mladý útočník Slovana i reprezentácie Adam Liška povedal, že keď proti vám nedávno hral, mali ste obrovskú túžbu zvíťaziť. Nechýba súčasným hráčom víťazná mentalita?
– Títo chlapci sú už často dopredu zatracovaní a podceňovaní. Vraj nemáme také typy ako v minulosti, že nehráme taký hokej ako kedysi. Oni už niekedy aj dopredu vedia, že asi prehrajú a asi to tak aj nechajú. Povedia si, že ste mi neverili, a tak sa aj stalo. Chlapci si neveria, lebo im často neveria ani ostatní.
Sú na Slovensku kreatívni hokejisti, ktorých hra sa vám páči?
– V obrane vyniká Martin Fehérváry. Má prihrávku, vie korčuľovať a aj niečo urobiť s pukom. Útočníkov detailne nepoznám. V Nitre vybehol Samuel Buček, som zvedavý, čo urobí na medzinárodnom fóre. Vlani sa z Nitry presadil Michal Krištof. Je to dlhodobý proces, aby sme hráčovi pomohli dostať sa do európskych líg, potom do NHL, aby raz mohol byť v reprezentácii lídrom.
JURAJ BERZEDI
(zdroj: Ilustr.foto: TASR)Zlatí chlapci sú minulosťou, návrat na vrchol bude trvať roky
„Zlatá generácia“ je jednoznačne minulosťou. Slovenský hokej dnes čelí tvrdej realite.
Keď v roku 2002 Peter Bondra 100 sekúnd pred koncom riadneho hracieho času strelil vedúci gól do siete Maxima Sokolova, hokejový národ bol vo vytržení. Slováci získali premiérové zlato v ére samostatnosti. Stačilo im na to deväť svetových šampionátov, vrátane dvoch účastí na turnajoch nižšej kategórie.
Základ tímu tvorila partia, ktorú neskôr označili za „zlatú“. Vtedy si všetci spomenuli na slová brankára Jána Lašáka, ktorý po petrohradskej finálovej prehre s Českom v roku 2000 povedal so slzami v očiach, že raz zlato na Slovensko prinesie.
Pod taktovkou kapitána Miroslava Šatana naši prežívali najlepšie obdobie. Nasledujúci rok brali z Fínska bronzové medaily. Na ďalší šampionát v Česku sa zišlo to najlepšie, čo vedelo držať hokejku a strieľať góly. Slováci v Ostrave dominovali.
V pražských stretnutiach play-off nešťastne prehrali s Kanadou v semifinále. Následne nezvládli lotériu samostatných nájazdov proti Američanom. A to bolo na dlhé roky všetko.
Dve štvrťfinále
Posledný medailový záblesk priniesol rok 2012. Na severe Európy Slováci šokovali svet postupom do finále. V ňom už proti rozbehnutým Rusom nemali šancu na úspech.
Za ostatných 11 rokov sa naša reprezentácia prebojovala medzi najlepšiu osmičku iba dva razy. Stalo sa tak iba v spomínanom Fínsku a o rok nato vo Švédsku, kedy sme skončili na ôsmej priečke. Odvtedy sme sa až na jeden prípad umiestnili na deviatej pozícii.
„Prirovnal by som náš hokej k výťahu, ktorý padá. Nejakým spôsobom sa snažíme stlačiť záchrannú brzdu, lenže on sa nezastaví ihneď,“ povedal tréner Dukly Trenčín a televízny spolukomentátor Ján Pardavý starší.
„Veľa sa o nelichotivej situácii rozpráva. Najmä o zmene metodiky. Na zväze už podnikajú prvé kroky. Snažia sa veci nastaviť inak. Úpadok umiestnení je badateľný na seniorskej i mládežníckej úrovni. Musíme makať všetci, aby sme sa v horizonte rokov vrátili naspäť.“
Podľa Borisa Valábika bol ideálny čas na zmenu systému začiatkom nového milénia, kedy reprezentácia získala v priebehu štyroch rokov tri cenné kovy. Dnešný stav je podľa jeho názoru iba dôsledkom toho, čo sme si dlhé roky pestovali.
„Chlapci, ktorí dnes v reprezentácii nastupujú, sú vekom v rozpätí 20 až 33 rokov. Nejde o produkt posledných troch sezón, kedy nastúpilo nové vedenie. Ťažko počúvam reči o tom, že súčasní funkcionári zväzu sú zodpovední za to, v akom stave sa náš hokej nachádza,“ vysvetľoval analytik RTVS.
Desať až pätnásť rokov
Ak dnes začneme pracovať s mládežou podľa moderných metodík, môžeme očakávať zlepšenie približne o desať až pätnásť rokov. Aj preto sa fanúšikovia budú musieť obaliť poriadnou trpezlivosťou.
„Korene zlej situácie by som hľadal v najúspešnejšej ére. Paradoxne nám viac uškodila, ako pomohla. Zväz zarobil a záujem zo strany sponzorov bol obrovský. Každý chcel byť marketingový partner Slovenského zväzu ľadového hokeja. Nespomínam si však, že by sa postavil nový štadión, prípadne pomohlo rodičom, aby deti na hokej priviedli,“ pokračuje Valábik.
(Ne)porovnateľné Fínsko
Čo do počtu obyvateľov je Slovensku zo svetovej špičky najbližšie Fínsko s 5,5 miliónmi obyvateľov. Hokejová realita je však diametrálne odlišná. Zatiaľ čo my máme 2 196 registrovaných mužských hráčov, v krajine tisícich jazier ich je 27 721. U nás je k dispozícii 62 ľadových plôch, Fíni disponujú 268 krytými halami.
V spojitosti s ekonomickými možnosťami, podporou športu a celospoločenskou situáciou sa porovnanie oboch krajín javí ako nereálne.
„Treba sa pozrieť, ako funguje sociálny systém, či aké je nastavenie mysle v zmysle korupcie v celej krajine. Ťažko porovnávať aj ekonomické podmienky. Pri ich počte klzísk a tréningových plôch sú výrazne popredu. My zatiaľ fungujeme v systéme, že ľudia milujú hokej. Skôr na živelnej úrovni,“ nechal sa počuť Pardavý.
Základom domáca liga
Za správny odrazový mostík považuje Ján Pardavý starší domácu súťaž. Tá by mala byť výstavnou skriňou slovenského hokeja, aby z nej mohli mladší hráči odchádzať do lepších klubov v zahraničí.
„Nadnárodné ligy nepovažujem za ideálny smer. V prvom rade potrebujme mať kvalitu doma. Snažme sa, aby sme pritiahli Slovákov hrajúcich v Česku, nech je naša liga silnejšia. Ak mladí hráči získajú dostatok skúsenosti v kvalitnej súťaži a ich výkony prerastú jej úroveň, môžu sa posunúť do KHL alebo NHL,“ doplnil.
Unikajúca špička
Mládežnícky hokej na Slovensku dlhodobo upadá. Na konci apríla sa reprezentácia do 18 rokov porúčala z najvyššej kategórie.
Mužstvo trénera Viliama Čacha najskôr nezvládlo kľúčový duel základnej skupiny proti Lotyšsku a následne neuspelo v trojzápasovej sérii proti Švajčiarsku.
„Špička sa nám vzďaľuje. Je to dlhodobý proces. Nezakrývajme si oči, dôležité sú v tomto smere peniaze. Krajiny, ktoré boli hokejovo pod nami, ako napríklad Nemecko, Švajčiarsko či susedné Maďarsko, výrazným spôsobom podporujú šport,“ poznamenal Valábik.
Viac ako šport
Pre niekdajšieho hráča NHL je hokej viac ako len športom. Je výchovným prostriedkom pri tvorbe osobnosti mladých ľudí.
„Prvoradou úlohou u nás b nemala byť snaha dostať hráčov na profesionálnu úroveň a do NHL. Ak sa tak stane, je to síce príjemné, ale v otázke dôležitosti až druhoradé,“ hovorí Valábik.
Primárne by sme mali vychovávať úspešných ľudí a pripraviť ich do životnej reality. „Dnes už neexistuje základná vojenská služba, kde sa chlapci naučili poriadku. Kabína ako taká ich pripraví na život tam vonku v mnohých ohľadoch,“ doplnil ešte na záver.
MARTIN JURČO
(zdroj: Ilustr.foto: TASR)Našim sa veľmi neverí. Ako Slováci tipujú majstrovstvá sveta?
Podľa tipujúcich by trofej mal získať niekto z dvojice Švédsko a Rusko.
Do začiatku majstrovstiev sveta v hokeji síce zostáva ešte niekoľko dní, no Slováci si už jednotlivé stávky vyberajú na svoje tikety.
„Zatiaľ máme natipované stávky rádovo v desiatkach tisícov eur, celkovo ale určite prekročia miliónovú hranicu,“ prezradil Richard Slušný, riaditeľ pre bookmaking v stávkovej spoločnosti Niké.
Verí sa obhajcom titulu
Tipujúci zatiaľ najviac veria obhajcom titulu Švédom a Rusom. Na obidva tímy je zatiaľ stavených po 30 percent stávok na majstra sveta. O tretie miesto by sa mali pobiť zámorské tímy a vo štvrťfinále by malo stroskotať Slovensko, Česko a Fínsko.
„Počas hokejových majstrovstiev vždy zaznamenáme prílev jednak nových hráčov, a takisto aj hráčov, ktorí tipujú iba toto podujatie. Každoročne bývajú hokejové MS najtipovanejším podujatím v našej ponuke, porovnateľné iba s MS alebo ME vo futbale. Obľúbené sú hlavne preto, že na nich vždy štartuje aj naša reprezentácia, čo sa o futbale vždy nedá povedať,“ ďalej povedal.
Spoločnosť eviduje súťažiaceho, ktorý za majstra sveta tipuje Rusko. Vychytal kurz 5,50 a pri vklade 750 eur môže vyhrať viac než 4-tisíc eur.
„Najviac peňazí zatiaľ na jeden tiket vložil tipér, ktorý stavil tisíc eur na to, že Slováci prehrajú všetky tri úvodné zápasy, teda postupne s USA, Fínskom a Kanadou.
V prípade takéhoto úvodu šampionátu mu vyplatíme výhru takmer štyritisíc eur,“ dodal Slušný.
Veľká Británia majstrom sveta?
Niekoľko Slovákov si stavilo aj na prekvapenie.
„Na to, že sa stane Veľká Británia majstrom sveta, máme zatiaľ stavených desiatky eur. Výhercovia by si polepšili o 2000-násobok stavenej sumy. Obľúbené sú aj stávky na Nemecko v kurze 55 a Švajčiarsko v kurze 35, ktoré v nedávnej dobe dokázalo získať medaily na majstrovstvách sveta alebo olympijských hrách,“ uviedol riaditeľ pre bookmaking.
Našim hokejistom tipéri veľmi neveria. Na to, že získame zlato, zatiaľ stavilo len päť percent tipujúcich.
Lepšie je to už v prípade postupu zo skupiny do štvrťfinále, čo je asi kľúčová stávka týchto majstrovstiev pre náš tím.
Tu našim verí 65 percent tipujúcich. A napríklad to, že vypadneme, teda že skončíme na poslednom mieste v skupine, predpokladá jedno percento pesimistov.
„V poradí tipovania na majstra sveta sme až šiesty alebo siedmy favorit. A takisto pri tipovaní našich úvodných troch zápasov v skupine vyše 90 percent tipujúcich očakáva naše prehry s USA, Fínskom a Kanadou. Prvé body by sme podľa tipérov mali získať až vo štvrtom zápase s Nemeckom,“ uzavrel Richard Slušný zo spoločnosti Niké.
IVAN MRIŠKA
(zdroj: Foto: SITA)
Dušan Milo: Dúfam, že to bude šampionát, na ktorý budeme radi a dlho spomínať
Majster sveta z roku 2002 pôsobí ako regionálny inštruktor SZĽH. Ako 46-ročného ho ešte prehovorili na návrat na ľad a pomohol Leviciam k postupu do prvej ligy.
Dušan Milo si myslí, že v roku 2011 boli pred MS väčšie očakávania od národného tímu, ako sú teraz. V rozhovore s rodákom z Nitry sme prešli viaceré zaujímavé témy.
Keď si spomeniete na zlaté MS 2002, čo vám najviac rezonuje v pamäti?
– Najviac tie chvíle krátko po zápase, po záverečnom hvizde, z toho si najviac pamätám. A potom ešte skvelé fanúšikovské privítanie po návrate – na letisku a na námestí. A rád si spomeniem aj na tie góly, ktoré som strelil, ha-ha...
Zapadli na spomínanom šampionáte všetky veci do seba?
– Keď sa má podariť nejaký úspech a posledný zápas má byť víťazný, tak treba, aby tam všetko „hralo“ – od realizačného tímu, trénerov, masérov, cez hráčov. Tréner Filc bol dobrý psychológ, vedel s každým komunikovať a vybrať tých správnych hráčov. Tí zasa vedeli plniť svoje úlohy. Určite malo Slovensko vtedy vydarenú hráčsku generáciu, zaznamenali sme viac úspechov za niekoľko rokov a zviditeľnili sme krajinu.
V deviatich zápasoch ste na tých MS strelili tri góly. Na obrancu výnimočné, že?
– Na tomto šampionáte som mal poslednýkrát drevené hokejky, odvtedy sa dostávali do úzadia. Keď som začal pôsobiť vo Švédsku, zvykal som si na karbónové, ale nebolo to ono, drevené mi viac sedeli. A čo povedať k tým trom gólom? Vystrelil som a mal som šťastie, bez toho to nejde.
Z MS máte dve medaily. Kde sú odložené?
– Mám galériu s fotkami v rámikoch a sú tam aj medaily. Vidím ich často, dobre sa na to pozerá a spomína. Verím, že aj pre môjho syna Jakuba, ktorý hrá hokej, sú motiváciou.
Pred pätnástimi rokmi hrali Slováci na MS o medaily, v posledných rokoch hrajú o účasť vo štvrťfinále. Prečo je to tak?
– Treba si uznať, že už nepatríme do svetovej špičky, nemôžeme to brať ako samozrejmosť. A čo sa týka štvrťfinále, je to jeden zápas, ktorý rozhoduje o úspechu. Nie vždy to vyjde.
Nikdy ste nehrali na MS na Slovensku. Bude to teraz pre hráčov iné?
– Som si istý, že naši fanúšikovia vytvoria perfektné domáce prostredie. V roku 2011 som sa bol pozrieť na pár zápasoch, bola tam neskutočná atmosféra. Škoda, že ten šampionát nebol taký úspešný. Keď sa darí, diváci povzbudzujú. Verím, že mužstvo podporia aj vtedy, keď budeme prehrávať. Na domácich MS bude cítiť väčší tlak na hráčov. Ale myslím si, že v roku 2011 boli väčšie očakávania ako sú teraz.
V minulých rokoch sa zvyklo veľa hráčov ospravedlniť z účasti na MS, teraz sa to nedeje. Je to preto, že MS sú doma?
– Možno to zohráva malú úlohu, ale myslím si, že aj keby sa nehralo na Slovensku, bolo by to podobné. V národnom tíme je atmosféra nastavená tak, že chalani chcú prísť. Myslím si, že veľa záleží aj od partie, chalani sa medzi sebou určite rozprávajú. Samozrejme, vždy záleží aj od zdravotného stavu. Teraz vyzerá, že všetci sú zdraví. Dúfam, že pomôžu a že budeme mať dobrý šampionát, aby bolo na čo spomínať.
Máte v súčasnej zostave Slovenska obrancu, ktorý je vášmu naturelu najbližší?
– Za veľmi nádejného hráča považujem Feherváryho, je to mladý, konštruktívny obranca. Dominik Graňák bol podobný typ, ktorého hra sa mi páčila.
Ste odchovancom Nitry. Čo hovoríte na účinkovanie corgoňov v play-off?
– Samozrejme, bolo to prekvapenie, že prešli cez Zvolen. V sérii s Trenčínom boli šance oboch tímov vyrovnané, ale Zvolen bol favoritom, a to je ťažká úloha. Chodil som na zápasy v Nitre, takto by malo play-off vyzerať – s bojovnosťou a srdcom. Zranenia v tíme možno zohrali úlohu, chalani sa dali dokopy, zomkli sa a niekedy je to aj lepšie, ako keď sú všetci zdraví. Napríklad ako bol Zvolen.
Vy ste v jednom denníku tipovali, že Nitra vyradí Zvolen 4:3, a vyšlo vám to. Skúsite si tipnúť, ako sa bude dariť Slovákom na MS?
– Bol by som rád, keby išli čo najvyššie. Štvrťfinále by bolo super a keby sme ešte boli úspešní, to by bola fantázia.
Pracujete ako regionálny inštruktor SZĽH pre Trnavský kraj. Čo je vašou úlohou?
– Pomáhame klubovým trénerom zaraďovať nové veci do tréningového procesu, o ktoré sa snaží na zväze fínsky odborník Jukka Tiikkaja s Dušanom Benickým. Snažia sa posunúť tie veci, ktoré sme počas posledných 10 rokov zanedbali. My sa snažíme robiť osvetu u trénerov a pomáhať im pri ich rozvoji. Pomáhame klubom aj pri náboroch, pri komunikácii s rodičmi. Do tréningov vkladáme metodické prvky, čo robiť, čo zlepšiť. A to od prípravky až po juniorov. Máme u nás dobré veci, ale treba implementovať ďalšie metódy, ktoré tu chýbajú.
To je zrejme beh na dlhú trať.
– Zoberme si napríklad to, prečo je rozdiel medzi našimi dorastencami a vo Švédsku. To je ten vek, kedy od nás iné krajiny odskočia. Keď urobíme teraz zmeny a začneme od najmenších detí robiť tréningy trochu inak, tak tú zmenu uvidíme za desať rokov, v kategórii dvadsiatky. Aktuálny stav našich mládežníkov je výsledkom toho, ako sa pracovalo viac rokov dozadu.
Pôsobili ste v Nemecku i Švédsku. Dá sa niečo odtiaľ priniesť do našich pomerov, pokiaľ ide o prácu s mládežou?
– Nemecko by som až tak za vzor nedával, ale aj Nemci sa v posledných rokoch zlepšili, podarilo sa im postúpiť s 18-kou aj s 20-kou do A-kategórie. Od Švédska sa máme čo učiť, porovnajme si hlavne techniku korčuľovania alebo individuálne činnosti. Ako hovorím, v doraste nám to začína unikať a ťažšie sa to dobieha.
Prečo má Slovensko deväť hráčov v NHL a pred 15 rokmi malo tridsať?
– To je súhrn mnohých okolností, dalo by sa veľa rozprávať. Možno je to aj výsledok doby, ktorú žijeme. Po MS 2002 mi chýba podpora športu zo strany štátu, mládeži sa nevenuje dostatočná pozornosť.
V tejto sezóne ste sa vrátili na ľad v drese Levíc. Prečo?
– Už som hokej hrať nechcel, ale prehovoril ma Marcel Ozimák, riaditeľ klubu v Leviciach. Aby sme prilákali ľudí a pozdvihli klub. Odohral som jeden zápas, potom ďalší, ďalší a ďalší... Potom prišli zápasy play-off a už toho bolo dosť. Už ma to viac bolelo, než prinášalo uspokojenie. Ja som v Leviciach netrénoval, chodil som na ľad iba s dorastom Nitry, kde som pomáhal trénerom. V Leviciach som najskôr hrával len v sobotu, ale v play-off už boli aj dva zápasy za dva dni.
Chutil vám ešte hokej?
– Korčuliarsky som ešte stíhal, nebolo to tak, že by mi súperi nejako utekali, ha-ha. Ale hra do tela mi už príliš nevyhovuje. S hráčskou kariérou už neplánujem pokračovať.
Vaším rovesníkom je Jaromír Jágr, dokonca je o rok starší. Čo hovoríte na jeho výkony?
– Klobúk dolu, že vládze, že mu hokej chutí a dokázal Kladno potiahnuť vyššie. Musí ho to hlavne baviť, o tom to je, že dokáže ešte nájsť motiváciu. Dôležité, aby sa mu vyhýbali zranenia. Uvidíme, či ešte bude hrať. Je to výnimka, nie je to bežné. Neviem, či niekto v jeho veku dokáže ešte predvádzať takéto výkony.
MARTIN KILIAN
Maskotom turnaja bude Macejko, meno mu vyberali na facebooku
Krstným otcom nášho maskota bol brankár Ján Laco.
Pred začiatkom MS v hokeji 2019 na Štrbskom Plese slávnostne pokrstili maskota Macejka. Symbolicky – zahádzaním snehom – ho uviedol do života aj brankár Ján Laco.
Vrátili hokej späť na Štrbské Pleso
„Bola to pre mňa česť. Prišlo veľa ľudí, vyšlo aj počasie. Mne sa maskot veľmi páči. Je to medveď, navyše pesnička o Macejkovi sa na štadiónoch často spieva. Na kostýme má rôzne slovenské motívy. Vyzerá veľmi pekne a myslím si, že ani najmenšie deti sa ho nebudú báť,“ povedal Macejkov krstný otec Ján Laco.
„Macejko ako medveď patrí do hôr, do Tatier. Na Štrbskom Plese sa navyše v roku 1925 konal európsky šampionát v hokeji, takže symbolicky sme aj takto priniesli hokej späť na Štrbské Pleso,“ uviedla riaditeľka komunikácie MS 2019 Michaela Grendelová.
(zdroj: Foto: TASR)Kostýmy sú šité na mieru
Podobne ako v prípade Gooolyho, ktorý bavil divákov počas šampionátu v roku 2011, aj v kostýme Macejka budú profesionáli.
„Všetko to budú artisti, v kostýme dokážu robiť fantastické kúsky, premety, ich prejav je naozaj výnimočný. Na Slovensko príde celkovo päť kostýmov maskota Macejka,“ pokračovala Grendelová.
Výsledný kostým Macejka je ľahší, než by sa mohlo zdať. Jeho celková hmotnosť je približne 5 kilogramov.
Macejka šili kanadskí odborníci
„Na Macejka máme iba samé pozitívne ohlasy. Je to pravý slovenský medveď, má oblečené slovenské prvky, vybíjaný opasok, goralský klobúk. Ešte aj meno Macejko je rýdzo slovenské,“ tvrdila Grendelová.
„Jeho vytvorenie bolo v slovenskej réžii, samotné šitie maskota sme zverili do rúk kanadských odborníkov. Tí šijú maskotov dlhé roky pre všetky šampionáty,“ dodala.
Macejko nadviaže na Gooolyho, ktorého pôsobenie sa neskončilo posledným dňom MS 2011, ale ešte niekoľko rokov po šampionáte sa objavoval na rôznych akciách. „Vydaril sa. Ľudia sa pri ňom zastavovali, bol veľký záujem o fotku s ním,“ uviedol Valíček.
Presne dvanásť dní trvalo hľadanie mena pre medveďa, maskota MS 2019. Celkovo hlasovanie zaznamenalo veľkú pozornosť.
Maskot MS v hokeji 2019 sa mohol volať aj Juro
Fanúšikovia v prvej fáze navrhovali meno pre maskota, pričom oslovených bolo takmer 450 000 ľudí, v druhej hlasovali za jeden z dvoch vybraných návrhov (dosah vyše 210 000 fanúšikov).
V druhom kole priamo odovzdalo svoj hlas na facebooku MS jednotlivým návrhom skoro 11 000 fanúšikov. Víťazné meno Macejko získalo od ľudí 7169 hlasov, za alternatívne pomenovanie Juro hlasovalo 3577 ľudí.
„Teší nás, že sme spoločne dokázali nájsť meno pre nášho maskota. Bol to najprijateľnejší spôsob výberu pomenovania, rozhodli o tom tí najkompetentnejší – fanúšikovia,“ uviedol v tlačovej správe šéf organizačného výboru MS Igor Nemeček.
Autorom mena pre oficiálneho maskota je Matej Drinka z Borského Svätého Mikuláša. Jeho návrh uspel v súťaži, ktorú vyhlásil organizačný výbor MS 2019 v polovici augusta.
„Okrem Macejka a Jura sme dostali od ľudí celkovo vyše 1200 odporúčaní na pomenovanie. Okruh alternatív sa zúžil po prvom kole v druhej polovici augusta. Priklonili sme sa k najviac frekventovaným menám, ktoré do komentárov na sociálnych sieťach šampionátu písali fanúšikovia. Každopádne, všetkým touto cestou patrí veľké poďakovanie,“ povedala Grendelová.
(TASR)
Danko Magdolen. (zdroj: Foto: IM)Dotýka sa hviezd. Má od nich zbierku dresov
Na blížiacom sa hokejovom šampionáte by sa rád odfotil s Kučerovom, Vasilievskym, Lundqvistom, Kaneom a ďalšími.
Pozná sa s hviezdami svetového hokeja a futbalu. Napriek tomu, že Žiarčan Danko trpí detskou mozgovou obrnou a je pripútaný na invalidný vozík, žije naplno.
Prišiel za ním Kovaľčuk
S otcom a bratom pravidelne cestujú na prestížne zápasy po Európe, kde sa stretávajú s tými najlepšími z najlepších.
„Danko sa odfotil s takými velikánmi ako Ovečkin či Malkin. Nedávno mu hneď po zápase doniesol dres sám Kovaľčuk, ktorý bol veľmi milý. V minulosti mu už dal aj hokejku,“ prezradil Dankov otec.
Dresy slovenských hokejistov má takmer od všetkých, preto si pred blížiacimi majstrovstvami sveta robí „zálusk“ na stretnutie a prípadné získanie autogramu, fotografie so zahraničnými menami.
„Keďže ideme na zápas Rusko – Lotyšsko, rád by som sa stretol s hráčmi zbornej, pretože ich mám veľmi rád. Verím, že sa zoznámim s Kučerovom, Vasilievskym a ďalšími. Ďalej by som sa rád stretol s Lundqvistom či americkým kapitánom Kaneom. Dúfam, že za Kanadu prídu aj nejakí hráči z Montrealu, pretože je to môj obľúbený klub,“ povedal veľký fanúšik Danko, ktorý je vlastníkom vyše 400 dresov popredných svetových hokejistov a futbalistov.
Dojem na neho urobil Oblak
Fotky s hviezdnymi športovcami nerátajú, pretože sú ich tisíce.
Jednoducho to nerobia pre čísla, ale preto, že šport milujú.
„Danko je s hráčmi a poprednými funkcionármi v kontakte aj cez sociálne siete. Som veľmi šťastný, že väčšina je k nemu veľmi milá. Nedávno ho priam očaril slovinský gólman Oblak, ktorý si po stretnutí ani nešiel podávať ruky, ale hneď bežal za Dankom. Podal mu dres a neskôr mu ho pri nástupe do autobusu aj podpísal. Syna táto záľuba stretávať sa s hráčmi veľmi napĺňa a ja som preto šťastný,“ prezradil otec, ktorý nevie o tom, že by niekto na svete mal podobnú zbierku ako jeho syn.
Na blížiace sa majstrovstvá sveta, ktoré sa budú hrať v Košiciach a Bratislave, sa Danko teší. Tipovať konečné umiestnenie našich si netrúfne, no verí, že postúpime zo skupiny.
„Veľmi dôležitý bude zápas proti Dánom, ktorých vnímam ako našich najväčších konkurentov. Inak si ale myslím, že konkurencia na šampionáte bude veľmi veľká. Všetko ukážu prvé zápasy, v ktorých sa, dúfam, chytíme,“ uviedol najväčší slovenský zberateľ dresov.
Najviac drží palce bratovi
Pri otázke, kde všetky dresy a športové suveníry doma dávajú, sa sa pousmiali.
„Niečo máme vo vitrínach a všetko ostatné poctivo uložené na správnom mieste,“ prezradil otec.
Medzi jednotlivými ligovými hráčmi Danko rozdiely nerobí, váži si každého jedného rovnako.
„Všetkých mám rád a fandím im, či hrajú v jednom alebo druhom klube. Keby mám však povedať jedného, ktorému držím palce najviac, je to môj mladší braček Martin, ktorý hráva za HKM Zvolen. Verím, že sa mu bude dariť, a že to v hokeji dotiahne veľmi ďaleko,“ uzavrel vášnivý zberateľ športových dresov a suvenírov.
IVAN MRIŠKA
(zdroj: Ilustr.foto: TASR)Dejiská šampionátu šatili do nového
Na štadiónoch sú nové mantinely a opláštenie vo farbách šampionátu.
Na Slovensko sa po ôsmich rokoch vracia svetový hokej. Z hostiteľských miest 83. majstrovstiev sveta (MS) v ľadovom hokeji, z Bratislavy a Košíc, sa približne dva týždne pred vhodením prvého buly ozývalo, že sú pripravené.
Organizačný výbor šestnásť dní pred šampionátom prevzal obe arény, v nich sa postupne dokončovalo zázemie pre tímy, hostí, médiá i fanúšikov. V Bratislave rekonštruovali podlahy, nainštalované je nové osvetlenie, a taktiež mantinely podľa požiadaviek IIHF.
Mantinely v Košiciach vymenili už začiatkom februára. Na vonkajších stenách Steel arény pribudlo nové opláštenie vo farbách MS. Hlavné motívy vizuálu sú hokejista, maskot Macejko a silueta košickej dominanty – Dómu sv. Alžbety.
„V Košiciach dolaďujeme osvetlenie a ľadovú plochu, dopĺňa sa vybavenie kabín a finišuje sa so zázemím pre novinárov. V Bratislave je už pripravené akreditačné centrum, po dokončení výmeny mantinelov sa už mrazí ľad. Dokončujeme ešte výmenu gumených podláh a IT-infraštruktúry,“ uviedol na tlačovej konferencii riaditeľ organizačného výboru MS Igor Nemeček.
Záchytné parkoviská, posilnená MHD
Obe mestá počítajú s náporom návštevníkov a zhustenou dopravou. Pripravili záchytné parkoviská, fanúšikovia sa budú môcť k hale dopraviť spojmi MHD, ktorú posilnia.
V hlavnom meste budú záchytné parkoviská v lokalitách na Tyršovom nábreží, v okolí bývalého futbalového štadióna v Dúbravke, na Zlatých pieskoch či na Technickej ulici. Košice v spolupráci s obchodnými centrami a podnikateľmi na území mesta zriadili na príjazdoch z Prešova, Rožňavy a Milhosti sedem záchytných parkovísk, šesť bezplatných a jedno súkromné – strážené, spolu s kapacitou 1300 miest. Okrem toho bude v meste mimoriadne premávať zrýchlený autobusový spoj X, ktorý odvezie návštevníkov od jedného z najväčších záchytných parkovísk pri Hypermarkete Tesco až priamo k Steel Aréne.
„Všetci, ktorí využijú verejnú dopravu a preukážu sa platnou vstupenkou na zápas, budú mať v deň konania stretnutia MHD zadarmo. Platí to aj pre akreditovaných účastníkov,“ spresnili organizátori.
Čo najlepšie sa prezentovať
V Košiciach sa upratovalo, opravovali tu chodníky, ulice a zeleň. Obe mestá sa chcú počas majstrovstiev prezentovať čo najlepšie.
Rovnako sa bude dbať aj na bezpečnosť. Bratislava avizuje spoluprácu mestskej polície so štátnou a zvýšený počet hliadok, v Košiciach bude denne v službe o 50 policajtov viac ako zvyčajne.
Kongres IIHF aj pivo Lapačka
Zápasy majstrovstiev sveta v roku 2011 videlo 406 804 divákov. Jedno stretnutie teda priemerne navštívilo 7 264 ľudí. Prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) Martin Kohút verí, že tohtoročný šampionát uvedené čísla prekoná.
Očakáva, že zápasy okrem skalných fanúšikov navštívia aj ľudia, ktorí na hokej nechodia pravidelne.
„Napriek tomu, že zápasy Slovenska a Česka sú momentálne nedostupné, stále sú v predaji ďalšie zaujímavé duely. Veríme, že do oboch hál sa dostanú nielen skalní fanúšikovia, ale aj rodiny s deťmi. Verím, že si odnesú veľa neopakovateľných zážitkov. Chceme tieto MS urobiť ináč ako v roku 2011, najmä čo sa týka fanzón,“ zdôraznil šéf slovenského hokeja na tlačovej konferencii.
Okrem fanúšikovských zón v Bratislave (námestie pred Istropolisom) a v Košiciach (v Kulturparku) čaká premietanie zápasov a sprievodný program aj na fanúšikov v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, Poprade a Martine.
Počas šampionátu sa uskutoční aj viacero sekundárnych podujatí.
Sieň slávy s novými menami
Slovensko bude hostiť trénerské sympózium, kongres IIHF či uvedenie legiend do Siene slávy IIHF.
Uvedú do nej aj slovenských hokejistov Miroslava Šatana a Žigmunda Pálffyho.
SZĽH v spolupráci so Slovenským olympijským a športovým múzeom otvorilo 30. apríla v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach putovnú výstavu, ktorá predstavuje deväť míľnikov, ktoré sprevádzali formovanie a rozvoj ľadového hokeja na Slovensku.
V Košiciach fanúšikovia zažijú interaktívne divadlo s nadrozmernými bábkami, pouličnú pantomímu či svetelnú inštaláciu od organizátorov Bielej noci.
A správny športový priaznivec určite nepohrdne ani regionálnym hokejovým pivom Lapačka.
DOMINIKA MARIŇÁKOVÁ, TASR
(zdroj: Foto: TASR)Podkonický: Zaspali sme a ukazuje sa, že najviac na to doplatila naša mládež
Vypadnutie HKM Zvolen v semifinále ešte neprebolelo, no tréner Andrej Podkonický sa už sústreďuje na svetový šampionát.
Majstrovstvá sveta v hokeji zažil ako hráč trikrát. V roku 2008 v Kanade, v roku 2009 vo Švajčiarsku a v roku 2010 v Nemecku. Teraz to bude iné. Andrej Podkonický je jedným z asistentov hlavného trénera slovenskej reprezentácie Craiga Ramsayho. V tejto pozícii sa na tak významnom podujatí predstaví po prvýkrát.
Mladý progresívny tréner oslávi deň pred šampionátom 41. narodeniny. Uvedomuje si, že na domácom šampionáte bude na našu reprezentáciu vyvíjaný enormný tlak. Najdôležitejšie bude vybudovať dobrý kolektív a ísť postupnými krokmi od zápasu k zápasu.
Boli ste povolaný do reprezentačného trénerského tímu na domáci svetový šampionát. Beriete to ako zadosťučinenie po celej sezóne? Čo to pre vás znamená byť súčasťou národného mužstva?
– Jedným slovom – veľa. Bol som na MS ako hráč, ale v pozícii trénera je to niečo úplne iné. Je to akoby stáž zadarmo. Byť v centre diania, vidieť trénovať ostatné kvalitné tímy – Kanadu, USA, Rusov, Švédov. A takisto je skvelé pracovať s pánom Ramsaym, ktorý trénoval roky v NHL, má obrovské skúsenosti, dá mi to veľa v mojej kariére. Netrénujem dlho, ale mal som šťastie. Chcem sa zlepšovať, k čomu mi MS pomôžu a som veľmi rád, že som od Mira Šatana dostal takúto možnosť.
Kto by mohol byť podľa vás lídrom Slovenska na domácich MS?
– Nielen ja, ale celý realizačný tím urobí všetko preto, aby sme do hráčov vliali systém, aby dodržiavali veci, ktoré si nastavíme. Káder nebude zlý, ale zrejme nám bude chýbať výrazný strelec, akých sme mali v minulosti. Najväčším lídrom produktivity by mohol byť Tomáš Tatar, ale nemôže to byť len on a posily z NHL. Nemôžu iba oni niesť tlak zodpovednosti za to, že musia ťahať mužstvo. Sila je v kolektíve, ak si to uvedomíme, môžeme byť aj úspešní.
Domáci šampionát bude opäť ostro sledovaný fanúšikmi, médiami, hokejovými odborníkmi z celého sveta. Aké sú ambície slovenského tímu?
– S vyjadreniami, kam sa až môžeme dostať, by som bol opatrný. Všetci chceme, aby sme dopadli čo najlepšie. Niektoré tímy majú pred turnajom veľké oči, a potom prídu obrovské sklamania. Netreba vykrikovať, že ideme hrať finále. Postupnými krokmi chceme vytvoriť dobrý výsledok a len postupnými krokmi môžeme dosiahnuť veľa. Každý sa chce dostať čo najďalej, ľahké to však nebude.
Čo presne máte na starosti v reprezentácii?
– My asistenti – Mišo Handzuš, ja a Robo Petrovický, robíme všetko spolu. Navzájom si pomáhame a sme poruke hlavnému trénerovi Ramsaymu. Samozrejme, od neho ide všetko a my vieme, čo máme robiť, aký systém sa hrá a v čom máme chalanov usmerňovať. Na striedačke bude mať obrancov Robo, my s Mišom robíme s útočníkmi. Kompetencie sú rozdelené.
Ak sa nemýlim, tak s Mišom Handzušom ste sa stretli počas tvojho pôsobenia v St. Louis, teraz sa stretávate pri slovenskej reprezentácii. Aký máte vzťah s týmto hráčom?
– S Mišom sme mali vždy výborný vzťah. Poznáme sa od mládežníckych reprezentačných výberov. Bol som síce o rok mladší, ale s Mišom Handzušom a Vladom Orságom sa poznáme od 16 rokov. V St. Louis sme už len pokračovali a v reprezentáciách sme sa stretávali tiež. S týmito chalanmi, a je ich viac ďalších, keď sa stretneme, si máme čo povedať, hoci niekedy nekomunikujeme dlhší čas. No vždy, keď sa vidíme, sme super partia. Aj trénerský a realizačný tím sme super kolektív.
Hokejovými odborníkmi ste považovaný za typ moderného a progresívneho mladého trénera budúcnosti. Úspechy vašej práce bolo vidieť počas celej sezóny. Žiaľ, play-off nevyšlo podľa predstáv, ale taký je šport. Ako sa plánujete v trénerskom remesle zdokonaľovať?
– Mám rád ľudí, ktorí sa učia. Neplatí to o iba o športe, ale o každej ľudskej činnosti. Keď človek začne robiť nejakú prácu, je jeho povinnosťou zdokonaľovať sa a snažiť sa čo najviac naučiť. Aj ako hráč som bol taký. Denno-denne som sa chcel zlepšovať. Moja hráčska kariéra mohla byť iná, lepšia. A ako tréner sa chcem posúvať a hľadať nové veci. Hľadám všade, pýtam sa, komunikujem s trénermi. Veľa odpozeraného mám z NHL, sledujem modernejšie prístupy. Hokej sa zmenil, starí tréneri hovoria, že nie, ale zmenil sa. V tomto chcem pokračovať a stále sa zdokonaľovať a zlepšovať. Rád by som ostal vo Zvolene niekoľko rokov a pomohol HKM, aby sa aj s mládežou, aj so všetkým stále udržiaval medzi slovenskou topkou. Potom by som rád šiel niekam do sveta. Ale to je ešte ďaleko. Človek musí prejsť nejakými etapami aj v trénerstve, aby nezačal robiť niečo, na čo ešte nebude pripravený.
Je reálne, že niekedy by sa slovenský tréner mohol dostať do NHL, kde by bol súčasťou trénerského tímu?
– Je veľmi ťažké sa tam dostať, ale človek nikdy nevie. Všetko je to o kontaktoch, o ľuďoch, ktorí vám dajú šancu.
Tipnite si, máme takého už teraz na Slovensku?
– Taký Vlado Országh by sa podľa mňa v NHL nestratil. Do NHL sa dostalo dosť európskych trénerov, ale ako head coach...? Neviem, ťažko povedať. Treba sa vzdelávať a učiť od tých najlepších. Teraz mám šancu, že budem po boku trénera, ktorý bol dlho v NHL, trénoval veľa hviezd a aj tam hral. Miro Šatan spravil super vec, že ho dotiahol na Slovensko, že učí všetkých trénerov. Kto chce a má chuť sa od neho niečo naučiť, podarí sa mu to. Craig je otvorený a reprezentační tréneri s ním stále komunikujú. Napríklad spomínaný Vlado Országh už má na to, aby reprezentáciu mohol viesť. Myslím, že Mirovi Šatanovi ide o toto, aby sme sa učili od ľudí z najlepšej ligy sveta. Musíme hrať moderný hokej, ktorý sa teraz hrá. Pár rokov dozadu sme zaspali a začali učiť hokej, ktorý zastavil mládež, a preto na to doplácame.
STANISLAV ČERNÁK
Sezóna v Steel Aréne po hokeji neskončí, príde tam hokejbal
Hokejovým šampionátom sezónny program v Steel Aréne ani nekončí. Po roztopení ľadu dostane hlavná i vedľajšia plochá špeciálny plastový povrch, na ktorom sa od 14. do 22. júna odohrajú Majstrovstvá sveta v hokejbale mužov a žien.
Slovensko hostí seniorský šampionát po štvrtýkrát.
„Šampionát sa už konal na západe Slovenska, potom v jeho strede, východ bol teda takpovediac na rade. Ale je to dobrá voľba, pretože hokejbal má na východe republiky veľkú základňu, máme tu niekoľko dlhoročných úspešných mládežníckych výberov a je aj divácky obľúbený,“ povedal pre web hokejbal.sk Július Száraz, generálny sekretár Slovenskej hokejbalovej únie (SHbÚ) a zároveň člen organizačného výboru MS 2019 v Košiciach.
Za dva mesiace dve športové dávky
Mesto Košice tak zažije v priebehu dvoch mesiacoch dvojnásobnú športovú dávku. „S potešením sme privítali správu o tom, že mesto Košice bude hostiť svetový šampionát, na ktorom sa zúčastnia najlepší hokejbalisti sveta. Po hokejovom šampionáte to bude ďalšie svetové podujatie. Už teraz sa tešíme na návštevníkov a fanúšikov,“ zhodnotil Miloslav Klíma, výkonný riaditeľ Visit Košice.
Šanca na dobehnutie histórie
Majstrovstvá sveta v mužskej kategórii sa uskutočnia po trinásty raz, ženy budú súperiť o titul siedmykrát. Hokejbalový šampionát sa koná v dvojročných cykloch, v júni 2017 ho hostili české Pardubice. Slovenská hokejbalová reprezentácia mužov na ňom dovŕšila zlatý hetrik, keď po rokoch 2013 a 2015 brala po tretíkrát v rade zlato.
Najúspešnejšou krajinou sú Kanaďania, ktorí majú v zbierke celkovo päť majstrovských titulov, z toho štyri sa im podarilo dosiahnuť v rade. Ak by sa Slovensku podarilo triumfovať na domácej pôde, oba kanadské rekordy by dorovnalo.
Tisíce ľudí v hľadisku štadióna
Žičlivé domáce prostredie prialo v roku 2011 slovenským hokejbalistkám, ktoré v zostave so známymi hokejistkami Zuzanou Tomčíkovou, Janou Kapustovou či Ivetou Karafiátovou v Bratislave dosiahli až na vrchol. Hokejbal neraz predĺži sezónu viacerým aktívnym hokejistom. V Pardubiciach, napríklad, dres Slovenska obliekali útočníci Patrik Svitana a Marek Slovák.
Hokejbal nie je divácky tak atraktívnym športom ako hokej či príbuzný florbal, ale jeho popularita medzi športovou verejnosťou pomaličky rastie. Pred dvomi rokmi sa v Pardubiciach stanovili divácke rekordy. Na mužské semifinále medzi Českou republikou a Slovenskom prišlo 7592 divákov, finálový triumf domácich hokejbalistiek sledovalo priamo v pardubickej Tipsport aréne 2356 ľudí. Budú zápasy v košickej Steel aréne tieto rekordy atakovať?
„Ťažko povedať,“ povedala pre MY Daniela Zuziaková, reprezentačná brankárka. „Tak, ako tentoraz, aj v roku 2011, keď sme boli majsterkami sveta, bol v Bratislave najskôr hokejový šampionát a následne hokejbalový,“ spomína Zuziaková.
Trend vysokých hokejbalových návštev odštartoval v roku 2015 šampionát vo Švajčiarsku. „Vtedy hrali domáci s Kanadou a bolo tam 7-tisíc ľudí. O dva roky sme prišli do Českej republiky a na zápasoch domácich bola stále plná hala. Sama som zvedavá, aké to bude na Slovensku.“
DOMINIKA MARIŇÁKOVÁ
