Po stáročia boli ozbrojené konflikty súčasťou európskej histórie. Ešte v 20. storočí zomrelo v druhej svetovej vojne najmenej 55 miliónov ľudí.
V snahe predísť v budúcnosti podobným udalostiam sformuloval dňa 9. mája 1950 vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman myšlienku zjednotenej Európy.
Európske štáty sa mali v záujme zachovania mieru hospodársky zomknúť do tak pevného spoločenstva, že vojna medzi nimi by už viac nebola možná.
Sedemdesiat mierových rokov
Výsledkom dlhodobej integrácie je zjednotená Európa, ktorá sa dnes rozprestiera od Atlantiku po Čierne more, od Severného a Baltského mora až po Stredozemné more.
Jej súčasťou sú monarchie aj republiky, členovia NATO aj krajiny, ktoré členmi tejto organizácie nie sú. Európska únia je domovom viac ako 500 miliónov ľudí – viac ako majú Spojené štáty a Japonsko spolu.
Navyše, v rámci Európskej únie máme už 70 rokov trvajúci mier, čo je dlhšie ako kedykoľvek predtým. A pritom žijeme vo svete, v ktorom okolo nás v súčasnosti zúria približne štyri desiatky ozbrojených konfliktov, ktoré si každoročne vyžiadajú minimálne 170 000 ľudských životov.
Svoje spory dnes krajiny EÚ riešia diplomaticky. Ako uvádza predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker: „Niekedy spolu aj bojujeme. Ale našou zbraňou sú slová a naše spory urovnávame za rokovacím stolom.“
Práve za to, že sa EÚ podarilo postupne zmeniť Európu z vojnou zmietaného kontinentu na kontinent mieru, a zároveň za šírenie demokracie a ochranu ľudských práv dostala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier.
Rímske zmluvy rozbehli zjednotenie Európy
Integrácia v Európe sa začala meniť na skutočnosť len niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Ani nie po desiatich rokoch bolo jasné, že ide o úspešný projekt, a že možno preradiť na vyššiu úroveň.
Stalo sa tak práve 25. marca 1957, keď šesť zakladajúcich krajín (Nemecko, Francúzsko, Taliansko a tri krajiny Beneluxu) podpísali v Ríme dve zmluvy - Zmluvu o Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) a Zmluvu o Európskom spoločenstve pre atómovú energiu (Euratom), ktorými položili základy európskej integrácie. Tak vznikol spoločný trh založený na voľnom pohybe tovaru, osôb, kapitálu a služieb.
Čo priniesli Rímske zmluvy
Integrácia v Európe sa začala meniť na skutočnosť len niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny.
Keď bolo jasné, že ide o úspešný projekt, a že možno v integrácii postúpiť, vtedajších 6 členov (Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko) podpísalo 25. marca 1957 Rímske zmluvy.
Prvou zmluvou sa zriadilo Európske hospodárske spoločenstvo, ktorého cieľom bola hlbšia integrácia a hospodársky rast. Touto zmluvou:
• sa zriadili spoločné politiky, vrátane poľnohospodárskej, obchodnej a dopravnej politiky
• sa vytvoril Európsky sociálny fond s cieľom zlepšiť pracovné príležitosti pracovníkov a zvýšiť ich úroveň. Tento fond existuje dodnes a jeho cieľom na Slovensku je podporiť zamestnanosť mladých ľudí a zlepšiť možnosti vzdelávania a odbornej prípravy, či pomáhať ľuďom zo znevýhodnených skupín. Spolu s Kohéznym fondom je súčasťou tzv. štrukturálnych fondov EÚ (eurofondy), v rámci ktorých boli pre Slovensko vyčlenené prostriedky vo výške 13,7 miliardy eur.
• vznikla Európska investičná banka (EIB), ktorej úlohou je požičiavať peniaze na projekty európskeho záujmu (dopravná infraštruktúra alebo programy na ochranu životného prostredia). Len v minulom roku poskytla táto banka na Slovensku nové úvery vo výške 874 miliónov eur - napríklad úver Košickému samosprávnemu kraju vo výške 30 miliónov eur a mestu Prešov vo výške 15 miliónov eur na zlepšenie regionálnej a komunálnej infraštruktúry.
• vznikla Colná únia, zrušili sa kvóty a clá medzi členskými štátmi
• zriadili sa inštitúcie a mechanizmy rozhodovania, ktoré dnes tvoria základ Európskej únie: Rada ministrov (dnes Rada EÚ, v ktorej Slovensko zastupujú ministri alebo štátni tajomníci jednotlivých ministerstiev), Komisia (dnes Európska komisia, kde je slovenským zástupcom podpredseda EK pre Energetickú úniu Maroš Šefčovič a kde pracuje viac ako 300 Slovákov), Parlamentné zhromaždenie (dnes Európsky parlament, kde pôsobí 13 slovenských europoslancov. Tých si volíme každých 5 rokov v priamych voľbách, najbližšie v roku 2019) a Súdny dvor (dnes Súdny dvor Európskej únie, kde má Slovensko svojho zástupcu – je ním sudca Daniel Šváby)
Druhou Rímskou zmluvou bola Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EURATOM), ktorá bola podpísaná na 50 rokov.
Rímske zmluvy boli neskôr niekoľkokrát zmenené a aktuálna verzia sa nazýva Zmluva o fungovaní Európskej únie. K zmene alebo doplneniu zmlúv dochádza, keď to pomáha zefektívniť fungovanie EÚ a jej transparentnosť, v rámci príprav na vstup nových členov a pri rozširovaní zmlúv o nové oblasti – ako to bolo napríklad v prípade jednotnej meny.
Každá zmluva v EÚ musí byť prijatá a odsúhlasená všetkými jej členmi, vrátane Slovenska.
V roku 1957 bolo zároveň len 12 zo súčasných 28 členských štátov EÚ demokratickými zriadeniami, dnes sú nimi všetky. EÚ je tak najväčšie demokratické zoskupenie na svete.
V 80. rokoch to bola práve Európska únia, ktorá za svojich členov prijala bývalé diktatúry Grécko, Portugalsko a Španielsko, čím prispela k ich demokratizácii a hospodárskemu rastu.
Po páde železnej opony v roku 1989 to bola opäť Európska únia, ktorá pomohla preklenúť rozdelenie medzi východom a západom, keď sa jej členmi postupne v rokoch 2004 a 2007 stali mnohé krajiny strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska.
V roku 2013 pribudlo Chorvátsko a stalo sa doposiaľ posledným, 28. členským štátom EÚ. Keď Veľká Británia opustí EÚ v súlade s rozhodnutím v referende z roku 2016, Únia po prvýkrát stratí člena.
Predseda Európskej komisie Juncker k tomu uviedol: „Budúcnosť Európy nemôže byť rukojemníčkou volebných cyklov, straníckej politiky ani krátkodobých víťazstiev. Brexit – nech je akokoľvek poľutovaniahodný a náročný – nezastaví EÚ na ceste v ústrety budúcnosti. Ideme ďalej. Musíme ísť ďalej a niet vhodnejšej chvíle, niet nijakej inej chvíle než terajšku, aby sme začali túto zložitú diskusiu.“
Päť verzií budúcností
V predvečer 60.výročia podpisu Rímskych zmlúv, ktoré zároveň predstavujú zrod novej kapitoly EÚ s 27 členskými štátov, už bez prítomnosti Veľkej Británie, predstavila Európska komisia takzvanú Bielu knihu o budúcnosti Európy.
V tomto dokumente Európska komisia načrtla päť možných scenárov toho, ako by sa Európa mohla vyvíjať do roku 2025 v závislosti od toho, ktorú možnosť si členské štáty vyberú.
Predseda EK Jean-Claude Juncker k tomu uviedol: „Uzatvárame jednu kapitolu našich dejín a začíname druhú; je teda čas hľadať nové odpovede na otázku, ktorá – na rozdiel od našej mladej Únie – pred nami stojí už dlho: kam kráča Európa s dvadsiatimi siedmimi členskými krajinami?“
V roku 2025 by podľa Bielej knihy mohla Európska únia vyzerať takto:
1. Pokračovanie v súčasnom smerovaní - EÚ-27, už bez Veľkej Británie, sa zameria na vykonávanie a zlepšenie svojho aktuálneho reformného programu. Rýchlosť ich vykonávania a rozhodovania ale bude závisí od prekonávania názorových rozdielov medzi členskými štátmi.
2. Iba jednotný trh – v prípade, že sa štáty EÚ-27 nedokážu dohodnúť na ďalšom postupe v mnohých oblastiach, čoraz väčšia pozornosť sa zameria na prehlbovanie jednotného trhu. Nebude existovať spoločné odhodlanie vyvíjať viac spoločného úsilia v oblastiach, ako je migrácia, bezpečnosť alebo obrana, bude existovať len voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu a služieb. Výsledkom bude, že prekračovanie hraníc pri podnikaní alebo cestovaní budú sťažovať kontroly, nájsť si prácu v zahraničí bude zložitejšie.
3. Tí, ktorí chcú, robia viac – podľa tohto scenára niektoré štáty medzi sebou užšie spolupracujú vo vybraných oblastiach, akými sú napríklad obrana, vnútorná bezpečnosť, dane a sociálne veci. Ostatné štáty budú mať príležitosť pridať sa kedykoľvek neskôr.
4. Menej, ale efektívnejšie – EÚ-27 sa zameria na vybrané oblasti, v ktorých bude konať viac a rýchlejšie, zatiaľ čo v iných oblastiach prestane konať alebo bude konať v menšom rozsahu.
5. Oveľa viac spoločne - členské štáty EÚ-27 budú zdieľať viac právomocí, zdrojov a budú spoločne rozhodovať na všetkých úrovniach.
Konečné smerovanie EÚ však majú v rukách samotné členské štáty, ktoré rozhodnú o jej finálnej podobe.
Čo vieme už teraz
Európania dnes tvoria osem percent svetovej populácie, no v roku 2050 to bude už len päť percent. Výsledkom je, že európska spoločnosť starne a nemá dostatok pracovnej sily pre svoje hospodárstvo. Súčasne s tým upadá celosvetový význam Európy, tak ekonomicky, ako aj vojensky a spoločensky.
V roku 2050 nebude podľa prognóz medzi siedmimi najsilnejšími svetovými ekonomikami ani jedna krajina Európskej únie. Ani jeden z členských štátov Únie sám osebe nie je v súčasnom svete s jeho rôznorodými výzvami dostatočne veľký na to, aby obstál sám.
To je možné len v spoločenstve, akým je EÚ. „Existujú dva typy členských štátov,“ povedal k tomu prvý podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans. „Malé a tie, ktoré si ešte neuvedomili, že sú malé.“
Medzinárodné témy, ktorými sa dnes musí EÚ zaoberať, sa neobmedzujú len na zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ale zahŕňajú aj rozvojovú spoluprácu, zahraničný obchod a svetové hospodárstvo, migráciu, klimatické zmeny a energetiku.
Európska únia môže zároveň svojim občanom ponúknuť ochranu – či už proti vonkajšej hrozbe, alebo voči dôsledkom globalizácie.
